Zdroj: Archív TASR
Alfréd Piffl pri makete Bratislavského hradu v roku 1956Poznáte Pifflovu ulicu v bratislavskej Petržalke? Je pomenovaná podľa zanieteného českého architekta - pamiatkara Alfréda Piffla (1907 - 1972), vďaka ktorému neskončil Bratislavský hrad ako ruina.
Rodák z českých Kerhartíc nad Orlicí patril k hlavným iniciátorom obnovy hradu zničeného požiarom. Neúnavne spolu s maliarom Jankom Alexym bojovali proti neprajníkom, ktorí presadzovali jeho zbúranie. Rekonštrukciu ruiny vrchnosť najskôr schválila, potom prišlo zamietnutie, vraj je „zavrhnutiahodná“... Napokon však profesor Piffl, ktorý v tom čase pôsobil na Fakulte architektúry a stavebníctva bratislavskej Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU), zapísal dňa 28. mája 1953 do svojho denníka: „Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu!“
So zameriavaním hradných ruín a výskumom hradného areálu sa začalo na jar toho roku, pri prácach pomáhali aj študenti architektúry. Rekonštrukcia hradu však bola veľmi náročná, raz chýbal stavebný materiál, inokedy peniaze na vyplatenie robotníkov... Spomenul to aj Janko Alexy v nedatovanom súkromnom liste priateľovi: „Ja denne musím napísať i 20 listov. Robím to v telegrafnom štýle, keď mimo študentiek a krásavíc musím sa starať i o to, že či robotníci na Bratislavskom hrade dostávajú im patričné ´prémie´, či už začne tam fungovať ústredné kúrenie, či nezatekajú strechy...“
Komplikácie pri rekonštrukcii priznal Alfréd Piffl takisto vo svojom denníku, v ktorom zaznamenal, okrem iných, takéto konštatovanie: „Problém Hradu sa rozrástol, prerastá nám cez hlavu a nedá sa od neho ustúpiť. Moju prácu na Hrade vraj nevidno! Koľko hodín som sa Hradu venoval! Napríklad len štúdiu mált, omietok a kameňov. Tie nedele venované Hradu v nepohode a na úkor rodiny. Hodiny a hodiny štúdia...“
Zo stavby postupne odchádzali viacerí architekti, výtvarníci i ďalší odborníci, napokon odišiel aj samotný Alfréd Piffl. Nie však dobrovoľne, po rokoch tvrdej driny si ho v lete 1957 vyhliadli príslušníci Štátnej bezpečnosti. S vykonštruovaným obvinením z „verejného poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti“ skončil vo väznici na pražskom Pankráci, kde si odsedel dva roky. Po návrate z basy prišiel o všetky tituly, dostal tiež zákaz vstupu na pôdu Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT, kde bol v rokoch 1950 až 1952 vôbec prvým dekanom v histórii fakulty. Prerušiť musel takisto všetky svoje výskumné, projektové a stavebné práce na rekonštrukcii hradu, ktorá pokračovala už bez neho.
Na Bratislavský hrad ani do školy sa nikdy nevrátil. Najskôr pracoval ako robotník v panelárni, neskôr ako projektant okresného stavebného podniku v Pezinku, až na sklonku života dostal príležitosť pôsobiť v Archeologickom ústave SAV. Zdokumentoval nálezy na hrade Devín, Vodnej veži či rímskej Gerulate v Rusovciach. Zároveň sa výrazne zaslúžil o výskum a dokumentáciu búraného bratislavského Podhradia, pričom stihol v kresbách a náčrtoch zdokumentovať dnes už neexistujúce historické domy, štvrte a ulice pod hradom, ale aj v Karlovej Vsi či v Pezinku.
Zomrel náhle v Bratislave 26. júna 1972 ako 65-ročný v dôsledku mozgovej príhody, ktorá ho postihla pri práci.
(ts, ac)