Najviac nás bavilo preliezať múry

V detstve nám pôsobilo nesmiernu rozkoš preliezať múry. Medzi dvormi a záhradami boli aj ploty - ale múry nás lákali viac. Vo „vnútrozemí“ ulíc a uličiek sme sa my - chlapci z Dunajskej ulice - orientovali podľa múrov. Kým ostatní ľudia chodili po uliciach a vchádzali do domov bránami - my sme liezli z druhej strany dvora - cez múry. Mali sme prehľad, na ktorých dvoroch sú psy a akej sú povahy.

Na našom dvore - napríklad - chovali domovníci Smutekovci veľmi príjemnú polovlčicu Luxinu. S tou sme vychádzali dobre. No vo vedľajšom dvore bol biely pinčl, ktorý sa vedel veľmi rozčuľovať. Našťastie na múry, po ktorých sme chodili, psy nedočiahli. Najviac psov (a tých nám bolo veľmi ľúto) mali medici pri patológii na Sasinkovej ulici. Veda v päťdesiatych rokoch používala psov na pokusy. Široko-ďaleko sa ozývalo ich brechanie a zavíjanie. My sme poznali tieto vedecké pracoviská cez múry. Bola ich celá sústava.

Lákal nás múr pri Apponyiho paláci v Medickej záhrade. V paláci bolo za komunistov sídlo dekanátu lekárskej fakulty (a tuším je tam aj dnes?)... Kým si medici chodili sporiadane po dekanské termíny, my sme preliezali múry medzi nádvorím paláca a dvorom teoretických ústavov. Ďalší múrik oddeľoval medikov a laborantov od patológov. To bolo eldorádo pre chlapčiskov! Čerstvé mŕtvoly. Brrr. Už pri nápise na tabuľke vo dvore nám naskakovala husia koža. Na tabuľke bolo jedno slovo „MŔTVOLŇA“. Mňa fascinovalo na tom slove dlhé „Ŕ“. Naša babka tvrdila, že tam straší aj za bieleho dňa duch starého grófa Apponyiho. Zvonka vyzeral jeho palác zachovalo (teraz už má 230 rokov!), ale zvnútra ho tvorivo poničili užívatelia - administratíva lekárskej fakulty na čele so stavebnými čatami dekana Čatára. Prístavby zo strany Sasinkovej ulice sú mladšieho dáta.

Cez múry sme sa mohli dostať až po Moskovskú ulicu - ale nás skôr zaujímal múr na Ondrejskom cintoríne, za ktorým nás čakal tajuplný svet náhrobných kameňov, krypty starých bratislavských šľachtických rodín a husté krovie, v ktorom sme mali svoje pozorovateľské skrýše. Na cintoríne bolo živšie ako na patológii. Chodili sa sem prechádzať starší súrodenci s frajerkami a my sme ich špízovali. Dá sa povedať, že podaktorých frajerkárov sme mali v hrsti. Keby tak tušili, že sme v kríkoch pár metrov od nich! No my sme vždy nenápadne opustili pozorovateľské stanovištia cez múr a sústavou ďalších múrov a múrikov sme sa vracali do Dunajskú.

Na celom svete sú chlapci rovnakí. Vždy ma upokojí, keď sedím vo svete na lavičke a pozorujem detských múrolezcov. V Zagrebe, Tbilisi, pri botanickej záhrade v Melbourne, ale aj v Sant Peterburgu preliezajú chlapci múry a pozorujú svet. Dospelí si myslia, že ich majú v hrsti, ale je to úplne naopak! Mali sme svoje skrýše ešte aj v Horskom parku a doteraz sa nás niektorí frajerkári boja, lebo vedia, že o nich vieme všetko. Kto, s kým, kedy, kde a s čou sestrou sa bozkával! Nebudeme to však medializovať. Mnohí z pozorovaných sú doteraz akademickí funkcionári. Ich práci česť.

Július Satinský