Blicovať sme nemuseli chodiť ďaleko

Keď som začal chodiť po vojne do školy, boli všade po meste ideálne miesta na blicovanie. Záškoláctvo je nevykoreniteľné a poza školu to bude ťahať všetky generácie. Chlapci z Dunajskej ulice mali vo vybombardovanej Bratislave plno zbúranísk, trosiek domov po náletoch - takže nemuseli sme chodiť blicovať ďaleko.

Priestory v polozbúraných domoch a továrňach boli také rozsiahle a mohutné, že sme sa tam vyznali iba my - domorodci. Vzorných žiakov ste v sutinách stretnúť nemohli, ale my blicéri z celého mesta sme sa už z videnia poznali.

Okolo Jakubovho námestia (Dostojevského rad, Továrenská ulica atď.) sa to cez vyučovanie len tak hmýrilo blicérmi. Táto časť mesta dostala najviac zásahov. V našom detskom slangu sme hovorili, že ideme na „ZBURKO“. Občas nejakí dospeláci vykrikovali za nami, aby sme zmizli, že tam nemáme čo hľadať. Nemali pravdu (ako dospeláci vždy). My sme mali na „zburku“ čo hľadať! Viete čo všetko tam bolo? Helmy, náboje, obhoreté albumy fotografií, použiteľné zemiaky v pivniciach, kľučky z dverí, občas nejaký handgranát... Vždy bolo čo hľadať! Samozrejme, ako to už na svete býva - mali sme medzi sebou zradcu, ktorý nás praskol školníkovi a ten na nás poštval zopár domovníkov. (Ani neviem, kto naháňa dnešných šarvancov vo dvoroch a pod bránami, keď nie sú domovníci? No určite vás niekto naháňa aj dnes. Domovníci vymreli - ale domovnícke povahy nevymreli.)

Nás predviedli do školy rovno zo zbúraniska, kde nás pochytali za pomoci policajnej posily. Najviac zúril policajt, ktorý mal medzi nami - blicérmi synčeka. Zhodou okolností sa vtedy riaditeľ školy volal Šuster a vo vymýšľaní spôsobov mučenia bol svetová jednotka. Neťahal za uši. On ťahal za vlasy pri uchu - za bokompartne (výraz bratislavských holičov) smerom nahor. Vedel, že nás až hore do vzduchu zdvihnúť za bokompartne nebude musieť. Revali sme ako tury už vtedy, keď sme stáli na špičkách s vlasmi v jeho pazúroch. Pamätám sa, že Gerhard Škrovánek mal pri uchu plešinu: Šuster mu všetky vlasy vytrhal. Aj my ostatní sme si vytrpeli svoje.

Zadosťučinením bolo, že synček policajta udal otcovi zradcu z našich radov a jeho tatko musel zaplatiť pokutu. Je síce pravda, že aj v škole bola sranda, ale naplno sme žili na „zburkách“ okolo Dunajskej ulice. Občas cez víkend nás rodičia zaviedli na druhú stranu Dunaja, kde bola štátna hranica s Rakúskom. Do roku 1948 ešte nejestvovalo zadrôtované hraničné pásmo. Celé rodiny sa stretávali pri hraničnej rampe približne tam, kde bolo Pečnianske rameno. Tí, čo zdrhli na Západ, sa srdcervúce objímali s tými, čo zostali v sovietskom bloku. Pchali nám žuvačky a vypytovali sa na pomery na druhej strane Dunaja. Po čase však už ľudí v rozdelenej Európe k sebe nepúšťali. Pre niektorých to bolo bolestnejšie ako výčiny mučiteľa Šustra. Mimochodom Gera Škrovánka som od tých čias nevidel. Asi žije vo Viedni. Škoda, že tam do schránok nehádžu naše slávne noviny. Možno by sa ozval, či mu tá plešina pri uchu zostala.

Július Satinský