Výročie: Pred 400 rokmi sa na zamrznutom Dunaji premenila veľká oslava na tragédiu

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Nákres ľadového mosta od neznámeho autora okolo roku 1890

Kedysi bývali zimy v našom meste oveľa tuhšie, až také, že Dunaj zamrzol a cez rieku sa dalo prejsť peši, v dávnej minulosti po ľadovej ceste „Eisweg“. Z prechodu po ľade vznikla tradícia spojená so slávnosťou, tá sa však skončila pre tragédiu, ktorá sa udiala presne pred 400 rokmi.

Na zaujímavé divadlo, ktoré vedela mestská správa v tých časoch pripraviť, sa ľudia vždy tešili. Rok čo rok už od skorej jesene mnohí rozprávali o chystanej ľadovej ceste, aj keď vedeli, že budú len diváci.

Dunaj vyzeral v minulosti inak ako dnes. Nespútavali ho kamenné brehy, voda pretekala širokým viacramenným riečiskom. Prechádzať sa ním dalo po brodových miestach. Keď sa neskôr robili prvé úpravy toku, rieka sa stala hlbšia, tok mal väčšiu silu a bolo ho potrebné premostiť. Tak sa v 15. storočí postavil prvý loďkový most, ktorý slúžil celé tri storočia. Používať sa však dal  len dovtedy, kým neprišla veľká voda alebo kým nemrzlo. Vtedy ho museli rozobrať a priechod z brehu na breh, z mesta do Petržalky a naspäť, bol prerušený. Dalo sa ísť len člnom. No v zime, keď Dunaj zamrzol, ani tak.

Prvý upravený priechod cez zamrznutú rieku, nazývaný Eisweg - ľadová cesta, sa v kronikách spomína v roku 1595. Pripravili ho tak, že na ľad kládli slamu a poliali ju vodou, aby k ľadu primrzla a nešmýkalo sa po ňom. Odvtedy sa stal prechod po ľade nielen potrebou, ale aj akousi zimnou slávnosťou, spojenou so zábavou, spoločenskou udalosťou, ktorú ľudia vyhľadávali, hoci pri nej mrzli.

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Zamrznutý Dunaj, nákres od neznámeho autora okolo roku 1890

​Keď predstavitelia mesta usúdili, že ľad je dosť pevný, starosta pozval najzdatnejšieho povozníka (pre povozníka to bola česť) a oficiálne ho poveril prvým prechodom cez zamrznutú rieku. Takto poctený furman na druhý deň vrchovato naložil voz, šibol do koní a vydal sa na riskantnú cestu z mesta do Petržalky. Brehy neboli také strmé ako dnes a cesta bola ako-tak upravená pre ťažké furmanské vozy.

Ak cestu šťastne prekonal, stal sa hrdinom dňa a mesto ho bohato odmenilo. K odmene patrilo aj pozvanie na hostinu, ktorú radnica pripravila na jeho počesť. Po hostine prešla cez Dunaj celá mestská honorácia na čele so starostom. A za nimi mešťania, chudoba, študenti, deti... Bolo že to radosti a šantenia! Národ sa chcel zabaviť. Vyše tridsať rokov mesto usporadúvalo takéto slávnostné ľadové cesty, až do tragického dňa pred 400 rokmi, presne 26. januára 1626.

Povozníkom, ktorý mal ako prvý priechod vyskúšať, sa v tom roku z rozhodnutia mestskej rady stal Johann Germayer. Naložil si na veľký voz, čo sa doň zmestilo, zapriahol svoje koníky a za jasotu prizerajúcich sa ľudí sa pustil na cestu. Spočiatku všetko prebiehalo dobre. Kdesi v prostriedku však ľad začal podozrivo praskať. Furman pošibal kone, dostal sa z kritického úseku a šťastne vyšiel na petržalský breh.

Zdroj: Archív TASR

Dunaj zamŕzal aj v ďalších rokoch a storočiach. Foto je z roku 1963.

​Pohostili ho vareným vínom a potom sa rozhodol, že sa vráti do mesta. Márne ho odhovárali, nech nejde, že ľad praskal, že by nemal riskovať. Furmana už hrialo víno, dodalo mu aj odvahy a povedal si, veď keď došiel sem, prejde aj nazad. Nech si ľad praská, čo tam po tom!

Na druhý breh sa však už nedostal. Uprostred rieky sa ľad prelomil a o chvíľu v praskline zmizol voz, kone aj povozník Johann Germayer. Takto nešťastne sa skončila tradičná zimná slávnosť „Eiswegmachen“, po ktorej už mesto ďalšie viac neusporadúvalo. Iba občas sa našiel odvážlivec, ktorý sa vydal na takú púť. Ibaže bez oslavy, bez hostiny, bez divákov.

Dunaj, pravdaže, zamŕzal i v ďalších rokoch a storočiach, napríklad vo februári 1813 sa na rieke vytvoril taký hrubý ľad, že sa aj vtedy dalo po nej prechádzať s naloženými vozmi. A starší Bratislavčania si iste pamätajú i zimu v roku 1963, kedy mala rieka opäť mimoriadne hrubú ľadovú prikrývku, takže vodohospodári museli zabezpečiť stály nočný i denný dohľad. Na najrizikovejších úsekoch boli dokonca rádiové hliadky, aby v prípade hroziacej ľadovej povodne upozornili na nebezpečenstvo vtedajšiu protipovodňovú komisiu.

(bn)

Spracované podľa knihy Igora Janotu Bratislavské rarity, Vydavateľstvo Marenčin PT, so súhlasom vydavateľstva

Zdroj: BN

Vedeli ste? Za slávou sektu Hubert, ktorý chutil už cisárovi Františkovi Jozefovi I., sú tri obdivuhodné ženy

Ani u vás sa novoročný prípitok nikdy nezaobíde bez sektu Hubert? Je známe, že legendárnu výrobňu tohto šumivého vína založili prešporskí mešťania Johann Fischer a Michael Schönbauer v roku 1825 na Radlinského ulici, kde je dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU. Nie každý však vie, že za slávou značky ktorá práve oslávila 200 rokov, stoja tri výnimočné ženy, najmä Pavlína Hubert.