Veľká sláva: Pred 80 rokmi sme v Bratislave prvýkrát privítali kanadských hokejistov

Zdroj: Archív TASR

Kanadski hokejisti v Bratislave v roku 1945

Štyri dni pred Vianocami v roku 1945 pricestovala do Bratislavy po prvý raz skupina kanadských hokejistov. Ich návšteva nebola obyčajnou športovou udalosťou - pre ľudí, ktorí len pár mesiacov predtým prežili koniec vojny, znamenala nádej, radosť a dotyk normálneho života.

Cestu k nám v článku Úžasný vianočný výlet opísal Orille Hogue (1922 - 2013), ktorý bojoval pri oslobodzovaní Európy a po skončení vojny sa stal členom kanadského All-Star tímu, zloženého z vojakov v Holandsku. „Zrejme novovytvorená československá vláda pozvala hokejový tím na návštevu ich krajiny a strávenie vianočných sviatkov v Prahe a Bratislave,“ uvádza s tým, že po niekoľkodňovom tréningu na klzisku v Amsterdame vyrazili na cestu v konvoji autobusov, džípov a áut s palivom a proviantom. „Aký úžasný sa nám svet zdal. Išli sme po diaľnici a všetko išlo výborne. Len sme nemohli cestovať veľmi rýchlo, pretože na ceste boli tisíce kráterov po bombardovaniach,“ spomína Hogue.

Keď po prenocovaní vo Frankfurte nad Mohanom a rôznych peripetiách dorazili do Prahy, polícia hokejistov eskortovala na klzisko, obklopené obrovskými davmi. „Zdalo sa, že nás tam privítal celý národ,“ píše Kanaďan o zápase, ktorý vyhrali 11:3. Na našu smolu sa väčšina jeho spomienok spája s Prahou - detailne píše o pozápasovej oslave s herečkami, hercami, primátorom i prezidentom, o svojej širokánskej posteli s veľkou doskou uprostred v svadobnom apartmáne (údajne preto, že nevesta a ženích mali dve noci zostať na svojej strane postele) a pobavene hovorí aj o tom, že väčšina hráčov si v Československu nakúpila sklo, ktoré sa im v tvrdo pružiacom autobuse na zničených cestách rozbilo.

„Na štvrtý deň bol tím rozdelený na dve časti a jedna mala ísť vlakom do Bratislavy na Slovensko. To bolo dobré, keďže sme mali tridsaťčlennú zostavu a naraz mohla hrať iba polovica. Mali brankára z amerického tímu, ktorý bol veľmi dobrý,“ píše o našom Jozefovi Kucharovi vo svojom článku Hogue. Viac sa dozvedáme z dobovej tlače. „Už pri pražskom rýchliku vo štvrtok ráno bolo nezvyčajne rušno. Bratislavskí športovci očakávali vzácnych hostí - hokejové mužstvo 94. kanadskej divízie. ... Po ubytovaní v Carltone a po malom odpočinku si Kanaďania prezreli mesto a jeho športové stánky,“ píše vo svojom vydaní z 29. decembra 1945 Pravda.

Na slávnostnom obede v hoteli hokejistov privítali predstavitelia verejného, vojenského a športového života, ktorí tiež krátko pred 18. h otvorili zápas. „Naše oficiálne osobnosti, snažiace sa dostať na prostriedok ľadovej plochy, predviedly niekoľko akrobatických kúskov slušnej úrovne (nemaly totiž brusle). Potom sa rečnilo. Prehovorili naší zástupcovia a zástupca Kanaďanov, colonel Akehurst. Tento pohnutý akt mi pripomenul istý plakát na hasičskú zábavu vo Velkom Sariši, kde sa hovorilo, že keď bude pršať, tak zábava nebude a keď nebude tak bude. Totiž : nášho rečníka, ktorý hovoril po slovensky, sme nerozumeli preto, lebo mal slabý hlas a colonela Akehursta, ktorý má fantastický hlasový orgán, sme nerozumeli preto, lebo hovoril po anglicky,“ napísal vo svojom stĺpčeku istý novinár (uvádzame bez korekcie).

Zápas na vypredanom štadióne sa hral na tri tretiny, podľa starých pravidiel trvali prvé dve 18 minút a posledná bola rozdelená na dva desaťminútové úseky. Kanaďania v červených svetroch porazili Slovákov (v bielom) vysoko 9:5, no o našom hokeji sa vyjadrili veľmi pochvalne. „Azda ani jeden (zo 6000 divákov, pozn. red.) nešiel na zápas pod dojmom nízkej prehry, a tak výsledok je viac ako čestný, i keď naši hráči mali mnoho príležitosti k scorovaniu,“ napísali noviny Bojovník. „Záverom môžeme konštatovať, že Bratislava videla dnes skutočne kvalitný, pravý hokejový boj, na ktorý bude ešte dlho, dlho spomínať.“

(ak)