Beusáci boli hrdí na svoju uniformu

Môjho spolužiaka otec bol BEUSÁK. Pred polstoročím sa ešte všetci električkári - vodiči aj sprievodcovia - volali BEUSÁCI. BEUS znamenalo skratku pre „Bratislavskú elektrickú účastinnú spoločnosť“ a patrili jej všetky električky aj s remízou.

BEUSÁCI boli hrdí na svoju uniformu a mnohí z nich sa starali o dobrú náladu pri cestovaní. Pamätám sa, ako jeden z nich hral nešikovného a vždy, keď nám mal cviknúť lístok - zjojkol, že si cvikol do prsta. Celá električka sa smiala a on ten fór neúnavne opakoval o niekoľko zastávok ďalej s novými „obeťami“.

Na BEUSÁKOV som si spomenul, lebo v roku 2000 by oslávili 105. výročie prvej jazdy bratislavskej električky. Premávala z hlavného nádražia po Tereziánsku štvrť (na dunajskom nábreží v miestach kde je teraz „Rybársky cech“). Jedna jazda stála v roku 1895 desať grajciarov. Na grajciare sa už nepamätám, ale som šťastným majiteľom pamätnej mince v cene 200 Sk, ktorú vydala naša Národná banka v roku 1995 k stému výročiu BEUSÁKOV.

Prvá trať mala dvanásť zastávok. Z konečnej na stanici šla električka dolu popri hoteli DAX (I. zastávka), potom stála pri hostinci TIVOLI (roh Štefánikovej a Lermontovovej), na Suchom mýte, pri kostole sv. Trojice (IV. zastávka), pri Poštovom úrade, Chlebovom trhu (ten bol pri Dunajskej v miestach, kde potom postavili Manderlák). Prvá električka stála aj pri Ružovej ulici, pri hoteli Carlton a pokračovala v ceste okolo mestského pivovaru na Vydricu až po konečnú v Terezianskej štvrti. BEUSÁCI mali krásne odznaky, na ktorých bol Bratislavský hrad a ich rodinní príslušníci sa vozili zadarmo.

Osud sprievodcov a sprievodkýň v električkách bol v tomto storočí nemilosrdný. Najprv predávali lístky postojačky. K povinnostiam patrilo aj potiahnuť za šnúru a dať signál na odchod zo zastávky. Tí, čo boli menšieho vzrastu, museli po šnúre vyskakovať. To bolo obzvlášť veselé. Keď začalo byť zamestnaných v BEUSE čoraz viacej žien - vznikli v nových vozňoch pokladne, v ktorých sprievodkyne sedeli. Cvikali lístky v pohodlí - ale ani to netrvalo dlho.

V sedemdesiatych rokoch už pomaly sprievodcovia mizli a nahradili ich postupne automaty. Minule mi spolužiak ukazoval štikacie kliešte, ktoré používala jeho mama -BEUSÁČKA. Pamätám sa, že pre deti, ktoré sa chceli hrať na BEUSÁKOV, predávali v hračkárstve malé klieštiky s imitáciami lístkov na električku a malými brašničkami na peniaze. Všetko sa za môjho života v našom meste veľmi zmenilo - len koľajnice zostali.

Večná škoda, že sa neobnovuje električková trať z Bratislavy do Viedne! Pritom na veľkom úseku trate koľajnice prežili celých tých päťdesiat rokov - sú tam! Nikto na nich nejazdí, ale sú tam!

Čo by som za to dal, keby sme zasa mohli chodiť električkou do viedenských divadiel alebo len tak - na nákupy...! Možno raz napadne osvieteným pánom na radniciach dohodnúť sa na rekonštrukcii trate. Možno by znovu vztýčila hlavu aj „Bratislavská elektrická účastinná spoločnosť“.

Július Satinský