Som rád, že futbal je nezničiteľný a večný

Od jari do jesene žili chlapci z Dunajskej ulice futbalom. Najmä cez prázdniny sme kopali do lopty od rána do večera. Hralo sa na malé brány s veľkým hráčskym nasadením. V prestávkach sme si odbehli po mastný chlieb s pažítkou a hralo sa ďalej. Pravidlá sme si trochu prispôsobili: hralo sa aj za bránou a nehádzali sa „outy“.

V päťdesiatych rokoch sme mali v centre Bratislavy oveľa viac futbalových ihrísk s normálnymi rozmermi ako teraz. Najbližšie k Dunajskej ulici bola CVERNOVKA. Továreň na nite mala svoje mužstvo, aj keď v nej boli zamestnané samé ženy. Štadión CVERNOVKY bol v miestach, kde sa teraz rozprestiera areál Gymnázia Juraja Hronca na Novohradskej ulici.

Na tomto štadióne som po prvý a posledný raz futbal aj sudcoval! (Z mužstva ma vylúčili pre nadváhu. Hovorili mi „TUČIBOMBA“ a furt sa mi vysmievali, že sa nehýbem za loptou). Keď už som nevládal počúvať hanlivé pokriky („Tlstý pridaj! Tučko, utekaj! Dvíhaj bachor!..“) rozhodol som sa robiť futbalového rozhodcu. Mal som píšťalku a tak som si myslel, že mi to pôjde. (Žlté a červené kredit-karty vtedy ešte sudcovia nepoužívali.) Zabudol som na to, že sudca musí mať predovšetkým autoritu.

Rozhodoval som zápas Jakubákov proti Cukermandlákom. Proti Jakubákom som nič nemal. Takisto k Cukermandlákom som mal neutrálny vzťah. Zápas mi dali pískať práve preto, že som z neutrálnej Dunajskej. Keď zahral jakubácky útočník rukou v pokutovom území- odpískal som penaltu. No jedenástka sa už vôbec nekonala. Jakubáci ma naháňali okolo ihriska a keď ma chytili, otrieskali ma o drevený plot štadióna Cvernovky. Vyzeral som ako kocúr Tom, na ktorého spadla skriňa. Bol to rozhodujúci moment v mojej rozhodcovskej kariére. Vtedy sa niečo vo mne  zlomilo. Nebola to otvorená fraktúra - bola to duševná zlomenina mladého nádejného futbalového rozhodcu. Zanevrel som na rozhodcovskú píšťalku a stal sa zo mňa obyčajný divák.

Môj otec bol zapálený návštevník futbalových ihrísk. Chodili sme na Machnáč v Mlynskej doline, do Rače, do Petržalky na Červenú hviezdu. Na tamojšom štadióne mal usporiadateľskú službu otec spolužiaka Milana Ružičku, takže sme mohli zbierať lopty za bránou! Niektorí futbalisti škaredo nadávali, keď prestrelili bránu. Za všetkých môžem menovať Kačániho. Ako chlapci sme mali prístup aj na futbalové ihrisko na Kuchajde. Na Tehelné pole sme sa chodili dívať na tréningy ŠK Bratislavy (neskôr Slovan). Našimi miláčikmi boli Chodák, Reiman, Ing.Tegelhof, Pažický a ostatné hviezdy belasých.

Čulý športový ruch vládol za môjho detstva aj na tréningovom štadióne pri kúpalisku Tehelné pole. Tam sa chodilo jednak na klopenú dráhu (cyklisti boli pri chuti) a na boxerov. Pästiarske zápasy pod holým nebom za umelého osvetlenia - to bola pre nás hotová Amerika! Mená ako Torma, Mužlay, Zachara boli pre nás menami hrdinov. Dívam sa na futbalové zápolenie na tohtoročných majstrovstvách Európy a som rád, že futbal je nezničiteľný a večný!

Július Satinský