Ako deti sme vlaky vôbec nebrali vážne

Voľakedy chodili kúsok od Dunajskej vlaky. Malému prístavnému mestečku prekážalo, keď chodili krížom cez mesto. Naopak. Bratislavskému prístavu to pomáhalo. Koľajnice viedli až k lodiam. Tovar mohli prekladať prístavné žeriavy z vlakov rovno do lodí.

Ako malí chlapci sme mali v praxi preskúšané všetky krátke “mestské” trate. Chodili sme vlakom do Petržalky, na Železnú studničku, do Rače i do Vajnor. Keď prišlo leto, naschvál sme si vyberali najkomplikovanejšie prestupovania, aby sme čo najdlhšie boli vo vlaku. Najbližšia železničná stanica bola na Mlynských nivách. Bratislavčania ju volali „Malé nádražie“.

Z Malého nádražia sa chlapčiská vozili na veľké nádražie a tí smelší prestúpili do osobného vlaku na Devínsku Novú Ves. Išlo o tunel! V tuneli sme sa hrali na „zmizíka“. Jeden zostal sedieť a ostatní mu v tme poutekali. Nastala normálna schovávačka až po Devínsku Novú Ves. Potom sme cestovali späť. Chlapci z Dunajskej ulice neboli vlakári. Preto nás tie vlaky tak lákali. Keby sme museli denne chodiť vlakom do školy, bola by to otrava. No cestovať len tak - úplne nezmyselne - to nás nadchýnalo. Najdlhšie sa cestovalo vlakom do Senca.

Cez víkendy chodil do Senca špeciálny kúpaliskový vlak. Kto sa nechcel ísť kúpať do Senca, vystúpil pri vode vo Vajnoroch. Boli takí lenivci, ktorí šli vlakom z Malej stanice len po Tehelné pole. Voľakedy sa dalo vystúpiť cestou na Trnávku pri terajšej športovej hale na Pasienkoch. Športová hala ešte nestála, ale vlak tam stál.

Opačným smerom („na Prahu“) sa chodilo na Železnú studničku. Stanička je tam doteraz vo veľmi romantickej úžľabine pred Červeným mostom. Pre nás chlapcov z vnútrozemia bol ťahákom najmä ten most. Tibor mal otca železničného poštára, takže mohol chodiť s otcom zadarmo v prednom -poštárskom- vozni. My sme si stali pod most a on nám zahral z okna vlaku českého turistu. Kričal na celú partizánsku lúku pod Červeným mostom: „Klucííí, jedeme dobře na Prahu?“ a my sme vrieskali: „Dobše, dobšéé..!“ Peší turisti nás tíšili a rybári naháňali. Nemali radi, keď sme sa kúpali na prvom jazere. Kúpať bolo povolené až na štvrtom jazere. Na prvom sa len člnkovalo, na ostatných boli rybári.

Ja som si až teraz uvedomil, že sme ako deti vlaky vôbec nebrali vážne. Vlakmi sme chodili krížom cez Bratislavu a po jej okolí ako po lunaparku. Dospelí nás za to vo vlakoch neradi videli. Nepatrí sa predsa cestovať vlakom kvôli veľkej potrebe! Lebo na záchod sa skutočne oplatilo ísť z Malého nádražia po Trnávku. To časovo akurát vyšlo. Človek si vo vlaku uľavil a zároveň cestoval! Musel cestovať, pretože záchod sa dal použiť jedine za jazdy. No vysvetľujte to sprievodcovi, ktorý pýta od vás cestovný lístok. Mimochodom, na čierno sme jazdili málokedy. Cesta na  Trnávku stála tridsaťpäť halierov, do Senca korunu dvadsať...toľko sme skoro vždy po vreckách naškriabali.

Pre chlapcov z Dunajskej ulice boli tie kratučké cesty vlakmi krížom krážom cez Bratislavu a okolie eldorádom a pacifikom dohromady.

Július Satinský