Štípať dievčatá som sa postupne odnaučil

Niekoľkí z nás sa dostali v roku 1950 priamo do opery. Keď tak o tom teraz rozmýšľam, prečo to boli práve chlapci a dievčatá z našej Štefánikovej školy na Grösslingovej ulici - napadá mi, že na našej škole učil Ferdinand Gabaj a toho manželka - Dita Gabajová - bola sólistkou opery SND.

Zrejme ona požiadala manžela, aby v zborovni vyhlásil pátranie po talentovaných speváčikoch v našej škole. Pátrania sa ujala pani učiteľka Šimkovičová a tak som sa ocitol vo výbere spevákov do detského zboru opery SND.

Pripravovali premiéru Dvořákovho JAKOBÍNA. Skladateľ predpisoval v tom kuse aj detský zbor. Detičky vychádzajú z kostola a vítajú zemepána zborovým spevom. Inak to v opere ani nemohlo byť. Pre mňa - ani nie desaťročného zboristu - to bol ohromojúci zážitok. Behali sme počas skúšok po celom divadle, otvárali sme dvere na lóžach okolo balkónov, šarapatili sme na galérii i v chodbách pod javiskom...

Zbormajster Petr bol celý rád, keď nás načas nahnal na javisko a spievali sme o dušu „Sláva ti, ó, pane náš, ľud ťa srdečne víta...“. Premiéra sa rýchlo blížila. Operu režíroval režisér Vilím. V tom roku sa nasťahoval do hotela Carlton oproti SND aj sovietsky režisér Dombrovskij. Bol známy tým, že chodil z hotela Carlton do divadla v pyžame (jednak bolo veľmi moderné a slušalo mu - a jednak sa mu nechcelo prezliekať do obleku).

Veľmi som bol nešťastný, keď ma zbormajster Petr nezaradil do premiérového obsadenia Jakobína. Bolo by to príliš veľké riziko pre operu SND. Sluch som mal, pieseň som sa naučil, ale obťažoval som dievčatká v detskom zbore. „Obťažoval“ je silné slovo na malého chlapca. Štípal som ich a ony nahlas výskali. Nuž ale v opere, keď niekto nahlas zvýskne - môže pokaziť celú áriu alebo aj zbor! Keď toho výskania začal mať dirigent Zuna dosť, zastavil generálku a vyšetroval, prečo dievčatká v zbore výskajú. Dievčatká na mňa ukázali prstom a zbormajster Petr ma vyviedol za ucho až na ulicu.

Najhoršie bolo, že som doma o vyhadzove z opery nič nepovedal. Rodičia si kúpili lóžu, ďalekohľad a vyzerali svojho synáčika - speváčika po celom javisku. Túlal som sa počas premiéry po chodbách a držal som si palce, aby si ma v ďalekohľade s niekým pomýlili a mysleli si, že spievam ja. No s nikým si ma nepomýlili a po premiére všetko vyšlo najavo. Ešte teraz sa jasne pamätám, ako ma otec naháňal pred päťdesiatimi rokmi okolo národného divadla a kričal: „Ja ti dám operu! Ja ti dám Jakobína!” Nebol by ma dobehol, lenže z Carltonu vyšiel na prechádzku v pyžame Dombrovskij a tomu som vletel rovno do náručia. Odovzdal ma do otcových rúk. Osud ma po rokoch pomstil. Režiséra Dombrovského vraj po návrate do Sovietskeho zväzu odovzdali do rúk spravodlivosti. Ani si to pásikavé pyžamo nemusel vyzliekať. Išiel v ňom rovno do basy.

Štípať dievčatá som sa postupne odnaučil a začal som robiť to, čo s nimi robili aj ostatní chlapci z Dunajskej ulice: začal som im nosiť zo školy tašku - a to až po dom. V opere som potom už v ďalšom priebehu tisícročia nespieval.

Július Satinský