Paradajkata, paprikata! Kalerabata, cibulata!

Za prvého slovenského štátu (1939-1945) sme mali záhradu pri Prievoze. Za malým ovocným sadom tiekol Malý Dunaj a od rána okolo nás znela veselá bulharčina. Bulharská menšina dodávala na bratislavský trh ranú zeleninu.

Ešte teraz mi znejú v ušiach hlasné ponuky: „Paradajkata, paprikata! Kalerabata, cibulata...“ Koníky ťahali okolo nás vozy plné zeleniny a my sme im mávali z našej májovej čerešne. Mali sme aj júnovky. Tie boli bledé, pukotavé - vhodné na zaváranie.

Pod našou čiringlou (čiringla = čerešňa  po bratislavsky) sa ozývalo veselé čľapkanie vody. Otec totiž dostal geniálny nápad: dal postaviť rovno pod mohutnú čerešňu bazén. Pre deti to bolo eldorádo: vyliezli sme na čerešňu, natrhali čiringle, skočili zo stromu do vody, zjedli čerešne a znovu sme liezli na strom... Od rána do večera. Poznáte deti...

Rodičia nás nevedeli dostať ani z čerešne ani z bazéna. Boli sme celí zamorísaní od čerešní a fialoví z vody. Voda bola začiatkom leta studená, ale chlapcom z Dunajskej ulice to vôbec neprekážalo. Vyrastali sme na Dunaji a dunajská voda bola ešte studenšia ako v bazéne pod čerešňou. V prvých rokoch slovenského štátu bola druhá svetová vojna od Bratislavy ďaleko. Sadol som si minule do univerzitnej čitárne a čítal som si noviny z tých čias. Nič sa nezmenilo. Poslanci kydali na seba hrozné veci, obviňovali sa z toho, že ešte nedorástli na politikov...namiesto „privatizovať“ sa hovorilo „arizovať“ a namiesto „predseda“ - „vodca“.

Keď si teraz ako zostarnutý chlapec z Dunajskej ulice listujem vo vtedajšej tlači, pobavene zisťujem, že mnohé články a karikatúry by štýlovo zapadli aj do tých dnešných. Kto neverí, nech tam beží! Občas je dobré odpočinúť si od krčmy v univerzitnej čitárni. Keď už kvôli ničomu inému - tak kvôli dievčatám. Bol som vo všelijakých čitárňach všelikade po svete, ale také nádherné v koži viazané exempláre, ako u nás, som nevidel nikde! Trochu tie čučoriedky čitateľa starých periodík v knižnici rozptyľujú, ale človek sa rád prispôsobí novým zvykom.

Časy sa menia: voľakedy sme chodili k Malému Dunaju na čerešne - teraz treba chodiť do univerzitnej knižnice na čučoriedky. Tvária sa v májovej čitárni nedobytne, ale ja im vidím do žalúdka! Hľadia do knihy  a myslia na niečo úplne, úplne, ale úplne iné. Aj vy ste si to všimli? Jáj  - vy nechodíte do univerzitnej čitárne? Vaša chyba. Sedím v čitárni a spomínam nostalgicky na naše čiringle pri Malom Dunaji. Chodievam trolejbusom za bratom na Dolné Hony okolo tej riečky. Je vo svojom koryte, tečie furt mľandravo a je na nej vidieť, že aj jej je smutno za veselými Bulharmi. No Bulhari v Bratislave zostali! Sú tu! Nevykrikujú už síce na trhu: „Paradajkata, paprikata! Kalerabata...“ - doštudovali, majú akademické tituly a sedia okolo mňa na Ventúrskej v univerzitnej čitárni.

Tak sme skončili my - voľakedajší záhradkári od Malého Dunaja. 

Július Satinský