Hradný amfiteáter zmizol z dejín Bratislavy

Za jasných letných nocí sa valil v polovici XX. storočia z hradného kopca dav. Dav bol rozosmiaty, keď dávali vo filmovom amfiteátri veselohru. Keď sa ľudská láva valila pomalšie a tichšie - film sa končil smutne.

Filmový amfiteáter, do ktorého sa pomestilo niekoľkotisíc divákov, sa rozprestieral rovno pod oknami Bratislavského hradu. Boli to okná na severovýchodnú stranu a obrovské plátno prírodného kina sa týčilo pred budovou bývalých hradných kasární.

(Ešte skôr - za Jozefa II.- patrila stavba TERESIÁNEU, kňazskému semináru pre príslušníkov všetkých národov rakúsko-uhorského mocnárstva. Tu sa približne dvesto rokov pred filmovými festivalmi odohrávali prvé hádky o spisovnú slovenčinu, o prvú slovenskú gramatiku. Tu bojoval Bernolák ako lev za „de-,te-, ne-, le-, dy-, ty-, ny-, ly-„ a Liptáci za „ďe-, ťe-, ňe-, ľe-, ďi-, ťi-, ňi-, ľi“. Keby vyhral Bernolák, určite by sme nemali ani mäkké „ľ“, ani „ô“! Zle čo i len pomyslieť!)

Na hradný amfiteáter sa chodilo ešte dlho po roku 1950. Tu sme videli Fanfána Tulipána, Pád Berlína aj Tancovala jedno leto. Pred plátnom bolo aj obrovské javisko, na ktorom sa konali estrádne programy. Ani sa mi už veriť nechce, že som tam videl živého Vlastu Buriana. Vystupoval s klaviristom, spieval a rozprával. Moja generácia zažila v hradnom amfiteátri ešte aj chýrneho Kálmána Latabára z Budapešti a Františka Dibarboru - miláčika slovenského národa. V tom čase televízia nebola a za bavičmi musel ísť každý osobne hore na hradný kopec. Boli to nádherné večery!

Rodičia púšťali do prírodného kina aj naše frajerky - takže cestou domov sme sa z davu strácali po hradných schodoch do zákutí starej Židovne, postupovali sme Vydricou a Vajanského nábrežím. Pre mladých Bratislavčanov bol letný amfiteáter na hradnom kopci rituálnym miestom. Hoci sa filmy končili pred polnocou, nikto sa nebál tmavých uličiek a podozrivých tieňov. Na východnej strane hradného kopca sa v lete tancovalo. Do tanca hrali známe bratislavské kapely, parket bol vždy zaplnený do posledného miestečka.

Hradná vináreň istý čas pustla, ale v sedemdesiatych rokoch ju zrenovovali a zrazu bola veľmi elegantná. Chlapci z Dunajskej ulice ju volali „U Šalgoviča“ podľa jedného z vtedajších papalášov. Filmový amfiteáter pod ruinami Hradu po čase zmizol. Z ruín sa totiž opäť stal obývateľný Hrad. („Obývateľný“ je silné slovo, pretože tam strašne ťahá a ťažko sa dá v zime vykúriť...) Stavbári potrebovali miesto na miešanie malty, na žeriavy a kladkostroje.

Amfiteáter musel ustúpiť a stratiť sa z dejín Bratislavy tak ako aj všeličo iné v druhej polovici  dvadsiateho storočia. Ktovie, či budú chodiť v budúcnosti za hviezdnatých letných nocí Bratislavčania pešo dolu svojím hradným kopcom? Ktovie, či si v novom tisícročí niekto spomenie na krásne filmové premiéry pri TERESIÁNEU? A na obrovské manifestácie komunistov za bieleho dňa? Kričali: „Stalin, Gottwald, Široký - nech nám žijú naveky!“ Do večnosti odišli nielen tí traja, ale aj náš všetkými milovaný hradný amfiteáter.

Július Satinský