1965: Do mesta zavítalo pravé antické divadlo
V Bratislave ešte žijú skoro všetci kamaráti. Chodím sa pozerať na Ivana Mistríka ako Myškina v Dostojevského IDIOTOVI. Chodím k bubeníkovi Kaizarovi na doma pálenú orechovku, chodím s Petrom Baloghom do bytu Františka Kryštofa Veselého.
Chystáme pre neho televíznu revue ŠKANDÁL V MELODIAS BANKE (Veselý hrá dvojrolu - gangstra aj riaditeľa banky a spieva všetky svoje hity. V revue hralo všetko, čo malo ruky a nohy od brandže).
Po prvý raz zavítalo do Bratislavy pravé antické divadlo z Grécka (Piraikon Theatron) a zamĺknutí počúvame v origináli bedákanie antického chóru. Mráz mi chodí po chrbte pri spomienke na ten zvuk, ktorým chór oplakával Sofoklovu MÉDEU. Aj slovenské bedákanie má svoju tradičnú úroveň, ale s gréckym bedákaním v origináli sa to nedá porovnávať.
Na Kolibe začali nakrúcať film podľa novely Jaroslavy Blažkovej NYLONOVÝ MESIAC a s Lasicom sme pre televíziu pripravili s režisérom Vrbom PRVÉ TELEVÍZNE BALAMÁTENIE. V tom zábavnom programe s nami účinkovalo 12 najkrajších slovenských dievčat. Nepamätám si, či sa už vtedy volila Miss - ale všetkých dvanásť na to malo, aby sa ňou stalo.
Ešte fungoval parný kúpeľ v Grösslingu, kde sa schádzali aristokrati v montérkach každý štvrtok o dvanástej napoludnie. Tam - v pare, bohužiaľ, bez dievčat - sme debatovali o niektorých parapsychologických javoch socialistického zriadenia. Po vojenčine som sa vrátil na VŠMU a diaľkovo som sa snažil školu dokončiť. Mojím najobľúbenejším profesorom bol scénograf Ladislav Vychodil. Školu sa mi skončiť nepodarilo, ale nedá sa povedať, že by som z toho chytil nejakú traumu.
U šéfredaktora Janka Trachtu, ktorý bol tmelom bratislavskej intelektuálskej spoločnosti, sme obdivovali jeho pôvabnú ženu a dcérušky. V pracovni mal veľké akvárium, ktoré sme raz - pokusne - napustili vínom. Rybičky boli zatiaľ v exile v akejsi nádobe. Málokto sa môže hrdiť, že pil víno z akvária.
Za hustého sneženia sa k Dunaju na Malú scénu schádzali ľudia na premiéru Iľf-Petrovových DVANÁSTICH STOLIČIEK (v Kiphardtovej dramatizácii). S Dančiakom, Labudom, Táňou Húskovou a ostatnými sme si s chuťou zahrali postavičky zo sovietskeho prostredia. Scéna predstavovala obrovský písací stôl, v ktorého „šuplíkoch“ sme bývali. 9. decembra mi umrel strýko Jozef, otcov brat, ktorý vedel jediný z rodiny hrať na klavíri (avšak bez nôt). Z Bratislavy sa mohol človek dostať do zahraničia ešte stále len na dolárový prísľub. Tento nezmysel už, našťastie, dnešným generáciám nič nehovorí.
V roku 1965 som sa venoval hlavne Ďufke, múdrej fenke, ktorú som pritúlil ako pohodené šteniatko z ulice. Najprv som ju držal v pootvorenej zásuvke písacieho stola. Neskôr sa Ďufka nasťahovala na gauč. Otec najprv nad spolužitím s prítulným psiskom krútil nosom - ale postupne sa tí dvaja zblížili. Môj otec podobne ako doktor Jajbolí ovládal totiž zvieracie reči a tak si mali spolu čo povedať.
V Bratislave ešte radostne fungovala Tatra revue, ešte žili Jožko Hanúsek, Hana Slivková, Michal Belák... Od klavíru nám mával Juraj Berzczeler, ktorý nám teraz občas zamáva z Austrálie. Môj osobný komik bol a je Jaroslav Ďuríček. Jeho monológy ma vedeli priviesť do absolútneho vyčerpania od smiechu.
Július Satinský