1961: Prvý raz rozdrapil okná prievan slobody

11. februára toho roku sa konala slávna PRVÁ LUNIÁDA, ples výtvarníkov v ich dome pri Dunaji. Prípravný plesový výbor zasadal vo dne v noci už asi mesiac predtým. Zložili sme výtvarníkom pochod plesu, boli masky, všelijaké recesistické nápady...

Z plesového večera zavanula na tie časy nevídaná a neslýchaná sloboda, taká nespútanosť, že PRVÁ LUNIÁDA bola aj posledná. No bol to v Bratislave prvý výrazný akord. Prvý raz rozdrapil okná prievan slobody - začali nádejné šesťdesiate roky. Vtedy však mestskí funkcionári nestrážili Slovensko, ale Komunizmus. Na istom plese zahrali džezmani zdžezovanú verziu „Slovenské mamičky, pekných synov máte“ a prišli policajti, že hrajú pesničku z čias tzv. slovenského štátu. Vraj je to fašistická pesnička. Muzikanti, ktorí boli za tento čin popoťahovaní, ešte žijú, dosvedčia mi to.

Aj so Zväzáckymi popoludniami v Tatra revue mali mestskí funkcionári starosti. Smrdelo to tam západnou buržoáznou kultúrou. Recitoval sa Christian Morgenstern, premiéru malo Predpoludnie absurdného humoru, Braňo Hronec hral na klavíri ako Oscar Peterson. Sodoma Gomora! Komunista Janko Meravý, hlavný manažér podujatí, bol podchvíľou konzultovať umelecké výkony na ÚV KSS. V tej istej Tatra revue uviedol Ján Kalina ponášku na operetu Jacqua Offenbacha ORFEUS V POLOSVETE, kde dvojica L+S mala predoponové dialógy. Utrúsila v nich sem tam INOTAJ. Inotaje mali ľudia za socializmu veľmi radi.

Na Kolibe začal režisér Ján Lacko - syn evanjelického farára - nakrúcať komédiu Vždy možno začať. Mládež rada počúvala Velčovského orchester so speváčkou Oľgou Szabovou. Všetci sme sa stravovali v univerzitnej menze. Poslucháči Hudobnej fakulty VŠMU občas vytiahli husličky a zahrali na želanie. Bolo to vtedy, keď potrebovali lístky na obed. Raz však zahral na husle nezištne aj Karol Strážnický. My - Bratislavčania - sme chodili do študentskej jedálne ani nie tak kvôli strave ako kvôli nádherným študentkám z celého Slovenska.

V kúte skromne jedli budúce hlásateľky Norika Beňačková, Elena Galanová, okolo nás chodili budúce vedátorky Anička Šebestová, režisérka Marta Svarinská, chemička Hanka Bučínska, doktorky, inžinierky - no pastva pre oči vysokoškolských stravníkov. Slovenská televízia vysielala inscenácie divadelných hier a zábavných estrád priamo. pamätám sa, ako sme z Rače vysielali naživo estrádu Zelená abeceda. Skoro sme sa zbláznili od smiechu, keď istá slovenská herečka chcela pekne po slovensky vyslovovať slovká a povedala: „Na dedinu padľa hmľa...“ Neviem, či to bolo smiešne televíznemu divákovi, ale účinkujúci sa dobre bavili.

S Milanom Lasicom sme vydávali v roku 1961 v jednom exemplári časopis KRIVDA, kde sme uverejňovali mapu ZSSR na pokračovanie, športové správy o vrhu kladivom a kosákom, ako aj list katolíckych duchovných súťažiacich o titul brigáda socialistickej práce. Časopis KRIVDA bol disidentský, ale my sme o tom nevedeli. Keby však bola štátna moc udrela - boli sme pripravení ten jeden exemplár zjesť.

Bohémska Bratislava sa stretávala v Krištáľ bare pri fazuľovej polievke s údeným kolienkom. Peniaze boli papierové, platili sme papierovou korunou aj trojkorunou. Za papierovú korunu bola zmrzlina, za trojkorunu lístok do kina. A za päťkorunu uvedená fazuľová polievka s údeným kolienkom.

Július Satinský