1957: Mesto bolo plné recitátorov a schôdzí

Z okien bratislavských škôl zneli recitácie budovateľských básní. Neboli to len jednotlivé hlasy. V móde boli aj zborové recitácie. Zbor v modrých zväzáckych košeliach začal celkom ticho „Jak zázračný úľ Slovensko sa ozvalo/ a robotníckou rukou smelú výzvu píše:/ Nalejmeže si trúfalosti do svalov/ a zdvihnime slasť o poschodie vyššie..."

Do toho sa z toho istého školského okna ozval recitátor sólista prenikavým tenorom: „Vzdychajte vrchy v kliešťach strojov stlačené/ bohatstvá tučných baní vŕtačka jatrí/ a počúvajte nadšenie,/ ktoré v nás vybuchuje ako láva v krátri..."

Pochopte, že mladí ľudia, ktorí sa museli takéto voloviny učiť naspamäť, mali čo robiť, aby zostali normálni. V prestávkach sme si chvíle krátili tým, že sme napodobňovali prezidenta Zápotockého. Kamarát už mal magnetofón - SONET DUO TESLA - s magickým okom na prostriedku. Bolože to smiechu, keď sme si imitácie púšťali z pásu. V roku 1957 sme štátnikov ešte museli imitovať sami. (Piško sa narodí až v roku 1962.)

Naši rodičia sa triasli od strachu, keď sme si „Zápotockého" púšťali, aby nás nezačul nejaký udavač. Možno by nám magnetofón zhabali a nás sem-tam popoťahovali. Škoda, že Antonín Zápotocký v roku 1957 umrel. Ten sa dobre napodobňoval. Antonín Novotný, ktorý nastúpil za prezidenta po ňom, sa napodobniť vôbec nedal. Ktovie v čom bol pes zakopaný? Zato smiechu bolo dosť. Keď prišiel prvý raz Antonín Novotný vlakom do Bratislavy a rečník na hlavnej stanici povedal pred pracujúcimi: „Vítam na pôde Bratislavy prezidenta Antonína Zápotockého," - všetci sme šli puknúť od smiechu. Nuž čo - prezidenti boli všetci Antonínovia - omyl sa nedal vylúčiť.

Bratislava nerecitovala iba po slovensky - ale aj po rusky. Súťaž sa volala Puškinov pamätník a väčšia otrava bol už hádam len nácvik na spartakiádu. Ale - skončil som na prvom mieste! V roku 1957 sme sa stali s Ľubom Romanom víťazmi recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín a z Kubína nás doviezli do Bratislavy tatraplánom vtedajšieho povereníka školstva Ernesta Sýkoru. Hneď som sa stal predsedom školského výboru ČSM a profesor Vojtech Lajoš ma nútil recitovať ešte aj na chémii!

V tomto roku bola Bratislava preschôdzovaná. Všetci sme boli viac na schôdzach ako v škole alebo v zamestnaní. Neustále boli školské, okresné, krajské konferencie strany, ČSM, Zväzarmu, Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, takže kto nemal rád schôdzovanie, bol nešťastný človek. Mne spôsoboval pobyt na schôdzi rozkoš. Doteraz si spomínam na to trepanie piateho cez deviate, obložené chlebíčky, sladké ničnerobenie, čarbanie oplzlostí po zápisníkoch...

V Bratislave ešte stál rad domov na dunajskom nábreží, kde teraz stoja hotely Devín a Danube. Ešte tam vyrábal zmrzlinu Razim a bozkávať sme sa chodili do bočnej chodby tunela pod hradným kopcom... Schmatli ste frajerku v tuneli do náručia a vypotácali ste sa až hore na Palisádoch. V máji sme boli všetci v Horskom parku, v lete sme sa rozdelili na Lidárov a na Cíglfeldistov (podľa toho, či sme sa chodili kúpač na Lido k Dunaju alebo na kúpalisko Tehelné pole.)

A keď sa začal nový školský rok 1957/58, ešte stále bola Bratislava plná  recitátorov. Recitátorky začali nosiť drôtené spodničky, ale po pančuchách ešte nebolo ani chýru ani slychu. Ja som si z Prahy priniesol prvé čierne mokasíny! Dámske kruhy spozorneli.

Július Satinský