1955: Tento rok v Bratislave zaveľa nestál

Okolie Bratislavy - to už boli samé družstevné lány a vinice. Roľníci sa s radosťou vzdávali zeme a odovzdávali ju do JRD. Súdruhovia si najviac vážili takých svojich aparátnikov, ktorí získali pre vstup do JRD najväčšie množstvo roľníkov.

Mal som známeho, ten chodil po dedinách na motorke ako čert - s nabitou pištoľou. Keď ju na roľníka namieril, ten dostal hneď takú radosť, že naskutku podpísal prihlášku do družstva.

Občas sa našli takí, ktorí sa nechceli radovať, nepodpísali a tak ich môj známy odstrelil ako bažanty. Žije tu v Bratislave, chudáčisko staručké. Nuž, ale vtedy boli také časy. Odstrel súkromných roľníkov bol v sezóne povolený. Aby sa myšlienka na „farskú republiku“ na Slovensko nikdy nevrátila, prerobili Tisov palác komunisti na pioniersky. My - bratislavskí pionieri - sme vzali palác útokom! Aby som mohol byť v pionierskom paláci čo najčastejšie, prihlásil som sa hneď do troch krúžkov.

Chodil som po chodbách v pionierskom kroji - ale srdcom som bol monarchista a romantik. Zrazu som mohol žiť vo všedné dni v paláci: Nech žije revolúcia! Palác dal postaviť v roku 1760 chorvátsky Uhor Anton Grassalkovich, tajuplný šplhúň (dotiahol to cez baroneta, baróna až po grófa a jeden z jeho titulov bol aj „kráľovský hlavný koniar“). V rode sa rodili samí Antonovia a posledný Anton umrel v roku 1841. Týmto Antonom III. Grasslakovichovci v Bratislave po meči vymreli. Pamätám si ten letopočet preto, v roku 1841 Bratislavu navštívil Hans Christian Andersen - jeden z nás - rozprávkarov.

Všeličo som sa za múrmi krásneho paláca prezlečený za pioniera dozvedel od jedného bývalého sluhu, ktorá bol zasa prezlečený za pionierskeho vedúceho. (Bratislava máva také obdobia, keď sa Bratislavčan - aby prežil - musí prezliecť.) Rozprával mi o slávnych báloch v minulom storočí. Ukázal mi récamier, na ktorom sedela dcéra Márie Terézie Kristína s jej novomanželom Albertom Saským. Ukázal mi kút, v ktorom vyhrávala kapela Josepha Haydna, salón, v ktorom tancoval mladučký cisár František Jozef I. so svojou mladučkou Alžbetou.

Tak v tom roku 1955 defilovali pred očami mojej pionierskej fantázie skutočné dejinné udalosti. Od Chorváta Grassalkovicha, cez zástup uhorských grófov, rakúskych mocnárov až po Slováka Jozefa Tisu, ktorý mal vo svojom prezidentskom paláci nielen protilietadlový bunker v  záhrade, ale aj kaplnku. V nej preplakal v modlitbách tú noc, keď sa z Banskej Bastrice ozval slobodný vysielač a vypuklo Slovenské národné povstanie. Bohvie prečo mi to všetko bývalý sluha poukazoval, vyrozprával? Asi mal predtuchu, že to raz konocm tisícročia vyrozprávam ja čitateľom Staromestských novín...?

Bol som taký očarený priestormi „nášho“ pionierskeho paláca, že som v ňom strávil všetok voľný čas. V roku 1808 bola v kaplnke tri dni uložená svätoštefanská koruna... pieskovcové sochy mladého Donnera vo foyer znázorňovali ročné obdobia... po stenách boli vyblednuté miesta po cisárskych erboch, slovenskom dvojkríži, hákových krížoch... Teraz je palác vymaľovaný, takže sa prekryli miesta po kosákoch, kladivách a červených hviezdach...

Nesmiete sa hnevať, že som tento rok 1955 vlastne prežil v úplne iných storočiach. To naše ma príliš nebavilo. Až koncom roku 1955 som spozornel pri jednej skutočnej udalosti: 26. decembra sa manželom MUDr. Viere Toldyovej a MUDr. Mikulášovi Toldymu narodilo krásne jemné dieťatko, z ktorého sa vyvinula moja krásna mocná manželka. No inak ten rok tu v Bratislave zaveľa nestál.

Július Satinský