1950: Rozpoltené boli vtedy nielen deti

V školách išlo do tuhého. Komunisti mali na školstvo toľko peňazí, že okrem učiteľov zamestnávala každá škola aj plateného skupinového pionierskeho vedúceho. Ten vypratal jednu učebňu a spravil z nej pioniersku klubovňu. Tam sme sa učili hlasovať, schôdzovať, hovoriť o ničom. Dlho som neotáľal.

Mňa komunisti chytili na písací  stroj. V tej klubovni bol písací stroja voľne, pionierom na použitie. Písacím strojom som bol fascinovaný! Chodil som do školy už o pol siedmej ráno, školník mi dal kľúč od klubovne a tam som ťukal do stroja ako ďateľ.

Ale komunisti to nemali so mnou zďaleka vyhranés! Bol som z buržoáznej rodiny a vyfňukal som si od rodičov kufríkový stroj zn. Rheinmetall, ktorý mali u Hollderera v papiernictve vo výklade. Holldererovi obchod komunisti vzali, ale mne písací stroj nemohli. Ani nepredpokladali, že desaťročný chlapec by mohol mať písací stroj...

A tak som odišiel z pionierskej klubovne a začal som vydávať na svojom písacom stroji týždenník HLAS MINIŠTRANTA v piatich exemplároch (viac kópií sa nezmestilo). Bol som ešte miništrantom v Kostole sv. Ladislava pri Manderláku. Pána farára a pána kostolníka nechali ešte pár týždňov na slobode...

Hlavný záťah na duchovenstvo v roku 1950 sa ešte len pripravoval, ale kádrovníci v podnikoch už začínali mať prehľad, kto chodí do kostola a kto nie. Kto počúva Londýn, Hlas Ameriky, Slobodnú Európu a kto nie. Kto zbiera po lesoch okolo Železnej studničky letáky zo Západu... (lebo imperialisti posielali nad sovietsku zónu balóny, na ktorých boli priviazané baly letáčikov so štvavými článkami a karikatúrami komunistických bosov. „Štvavé“ letáky boli v skutočnosti pravdivé správy.)

V roku 1950 som bol naskutku rozpoltené dieťa. Ukázalo sa to na Slavíne. Pri výročí oslobodenia Bratislavy Červenou armádou rozostavili ku každému hrobu s kytičkou pioniera. Každý pionier mal položiť kytičku a po pioniersky zasalutovať (hrana dlane krížom cez čelo). Lenže, ja som bol z domu zvyknutý pri hrobe sa prežehnať a pomodliť sa! Nebol som v Bratislave sám, kto bol po februárovom komunistickom puči (1948) rozpoltený. Bývalý gardisti zatiaľ chodili aj pod mohutný kríž na Kalvárii, aj na pamätník na mohutnom Slavíne. Dominanty sa postupne premiestnili. Z gardistov sa stali komunisti, a tak zmizol obrovský kríž z bratislavskej Kalvárie - dominanta slovenského štátu a objavil sa pamätník osloboditeľov na Slavíne.

Chvíľu trvalo, kým všetci pochopili, čo treba svätiť. Ale len chvíľu. Väzni začali stavať mohutný stĺp so sochou vojaka. V roku 1950 však bol ešte len nakreslený v plánoch hlavného architekta mesta Bratislavy. Nie je vylúčené, že sa dominantné vŕšky opäť vymenia. Bratislavčania sú opäť rozpoltení - hoci dnes to už nemyslia s dominantami tak úprimne ako pred päťdesiatimi rokmi. Pravých Bratislavčanov je totiž čoraz menej. Praví Bratislavčania by sa mali dostať do zelenej knihy na zoznam živočíšnych druhov, ktoré vymierajú...

Ale nebuďme pesimisti. Tak ako ja som si v roku 1950 nevšimol, ktorý z vŕškov je dominantou, tak si to nevšimnú ani chlapci v roku 2050! Budú mať iné starosti. Budú hrať v klubovni cez internet guľky s obyvateľmi iných kontinentov. A možno aj planét.

Július Satinský