1948: Robotnícka trieda začala v meste vládnuť

Na našej rodnej Dunajskej ulici bolo živo. Nad obchodom Júliusa Meinla na poschodí bola sála bábkového divadla, kam sme chodili na Gašparkove dobrodružstvá. V roku 1948 začala sálu používať uličná organizácia Komunistickej strany Slovenska. Noví, tentoraz živí gašparkovia schôdzovali, preverovali, budovali šťastnú budúcnosť ulice.

Aj potravinárske obchody sa začali volať BUDÚCNOSŤ, obchody s látkami VESNA a za cudzie valuty bolo možné nakupovať v DAREXE. Zjavili sa papiernictvá SLOVPAP a ZELOVOC s ovocím a zeleninou. Súkromníci mizli vo väzeniach, pracovných táboroch... Tí, čo mali v tom roku 1948 správny nos - zmizli na slobodný Západ. Môjmu tatkovi zatiaľ kaviareň nechali. Pre istotu ju premenoval na ĽUDOVÚ KAVIAREŇ GRAND a sedával ako kandidát komunistickej strany v sále bábkového divadla, pretože komunisti lákali obyvateľstvo do svojich radov. Živnostníkom sľúbili, že im nechajú obchody, dielne, pekárne, poľovníkom, že im nechajú guľovnice... pod podmienkou, že vstúpia do komunistickej strany.  Naivní boháči si mysleli, že im s legitimáciou vo vrecku dajú pokoj.

Môj otec mal šťastie. Vyhodili ho zo strany ešte ako kandidáta - takže členom strany nikdy nebol. Súdruhovia ho podrobili na schôdzi v bábkovom divadle ostrej kritike. Sedel síce vzorne vpredu - v prvom rade, ale počas schôdze vždy tvrdo zaspal a chrápal tak nahlas, že rušil jednotlivé referáty a koreferáty o budovaní šťastnej budúcnosti. „Ešte raz zaspíš, Béla, a pôjdeš zo strany von!“ upozorňoval ho predseda uličného výboru Vitáloš. Tatko bol zmorený z kšeftu (kaviareň sme otvárali o tretej ráno kvôli bohémom z barov...) - a tak vyletel zo strany nadobro. Mal som šťastie. Kaviareň mu komunisti tak či tak po Víťaznom februári vzali a teraz sa môžem chváliť, že môj tatko nebol komunista. Hoci - teraz už viem svoje, že svojím založením sme na Slovensku komunisti všetci!

V tom roku 1948 prežívala Bratislava vládu robotníckej triedy tak trochu operetne. Všade boli nápisy ZDRAVÍME PRÁCI ČESŤ a OSLOVUJEME SA: SÚDRUH, SÚDRUŽKA. Obyvateľstvo si z príkazov nových plánov štátu robilo bohapustú srandu. Už vtedy vznikali slogany typu: Česť práci - a robote pokoj, Pochválen buď, súdruh Ježiš Kristus atď. V roku 1948 ešte bola krutovláda boľševikov zdanlivo ďaleko, preďaleko. Boli sme ďaleko od Moskvy. Ale približovali sme sa. V škole sme nadšene začali napodobňovať pedagóga Makarenka. Pred vyučovaním sa trieda postavila do pozoru a týždenník podal vojenské hlásenie učiteľovi: „Súdruh učiteľ, II. A trieda je pripravená na hodinu prírodopisu v počte 34, dvaja chýbajú, piati nie sú pripravení... Hlásenie podáva týždenník Pročka.“ Učiteľ zavelil pohov, sadnúť a učili sme sa.

Ešte zatiaľ nosil darčeky Ježiško, ale Dedo Mráz sa už na Kamčatke balil na cestu. Bratislavčania pozorovali činorodých komunistov blahosklonne. Boli tisícpercentne presvedčení o tom, že keď nie v marci, tak v apríli prídu Američania a bude poriadok. Pribúdalo však stopercentne presvedčených komunistov. Hlásali chudobu, rovnosť - najradšej by postavili na námestie kade, do ktorých by občania pohádzali všetok svoj majetok (aj hodinky a prstene) ako za husitských čias v meste Tábor. V kinách išli americké vojnové filmy Konvoj do Murmanska, Päť Sullivanov a začali sa objavovať Stalinove dobrotivé portréty. Nad Bratislavou sa stmievalo.

Július Satinský