• História
  • 20.01.2007 11:00

12. Domovníci na nás boli stále naštvaní

0 0

Skauti mali rôznych „bobríkov“ a my vĺčatá sme ich museli získať, aby sme dostali skautský klobúk a odznak. Museli sme získať bobríka mlčanlivosti, bobríka smelosti, bobríka šikovnosti, ale chlapcom z Dunajskej ulice - členom našej bandy - to bolo málo.

Vždy, keď sme prišli zo „skautu“, ktorý sídlil na pavlači na Ventúrskej ulici, dorobili sme si ešte „bobríkov“ pre bandu Dunajošov. Skúška smelosti vyžadovala od každého, aby zazvonil na domový zvonec a na niečo sa opýtal. Poviete si nič ľahšie - ale boli to kruté chvíle. Skúste len tak zazvoniť na nejakom dome a tváriť sa, že niekoho hľadáte, alebo niečo chcete... Bola to ťažká skúška. Domovníci sa dozvedeli, že zvoníme len tak, a naháňali nás po celej Dunajskej o dušu. Našťastie sme poznali všetky únikové cesty cez dvory, cez strechy a ploty.

Únikové cesty cez povaly sme mali mnohokrát vyskúšané. Pozorovaním kominárov pri výstupe na strechy sme sa veľmi poučili. Cez dvory sa dalo hravo dostať z Dunajskej na Grösslingovú, alebo z Kempelenovej na Dunajskú či Lazaretskú. V tom štvorci Gröslingová – Lazaretská – Dunajská - Kempelenová bolo plno záhrad, garáží, ovocných stromov, dielní, altánkov - vynikajúci únikový priestor skoro ako v newyorskom Bronxe alebo Quinse. To ,čo teraz naši vnuci vidia v akčných amerických filmoch, sme my mali v detstve priamo na Dunajskej ulici. Akurát teraz sa už aj strieľa. To voľakedy nebolo! Čo voľakedy bolo teraz nie je - a opačne. Napríklad domovníci.

Domovnícka rodina mala zadarmo byt a všetci sa starali o dom. Umyli schody, vyvesili zástavy, zamykali na noc bránu, pozametali na jeseň popadané lístie, poodhadzovali sneh atď. Na nás boli domovníci (a hlavne domovníčky) stále naštvaní. Niežeby sme robili stále šarapatu, ale domovníci nemajú radi chlapčiskov ani v Šanghaji, nieto ešte v Bratislave. Len tak. Zo zásady. Veľká škoda, že komunisti zrušili domovníkov. V domoch bol poriadok a domovníčky o všetkom vedeli. Domovníci sa zmenili na robotníkov a roľníkov, domovníčky na tajnú políciu - stará Bratislava na to len doplatila. Voľakedy to bolo sporiadané malomesto a teraz je to neporiadne veľkomesto... To všetko preto, že zrušili domovníkov.

No vráťme sa radšej do nášho detstva: najúžasnejšie bolo, že v niektorých dvoroch chovali kozy! Ovce a kravičky nie... predsa len to bolo hlavné mesto štátu, ale - kozy áno. Veľmi ma to upokojovalo. Vošli ste z rušnej ulice veľkomesta do dvora a videli ste živú kozu uviazanú plot, spokojne sa pasúcu a mlieko dať súcu. Mä-ä-ä-ä! (Občas mi zaškrípe gramatika - ale je to z čistej lásky k domácim zvieratám.) Pani Podstupková mala kozu Gabiku (dva domy od lekárne) a starý Hidvégi choval kozu Elisabeth.

Už vtedy, pred druhou svetovou vojnou tvrdil starý Hidvégi, že  kozie mlieko je najzdravšie na svete. Chýr o kozom mlieku sa dostal až do novopostavených filmových ateliérov a jeden z prvých slovenských filmov vyrobených na Kolibe sa volal KOZIE MLIEKO.( My - chlapci z Dunajskej - sme ho nevideli, lebo my chodíme do kina len na „bojové“.)

Július Satinský


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.