Zánik bratislavského Podhradia: Skaza sa začala inak, ako si možno myslíte

Je nespochybniteľný fakt, že časť bratislavského Podhradia vrátane historickej Vydrice a neologickej synagógy na Rybnom námestí musela ustúpiť výstavbe Mosta SNP. Ešte väčšiu skazu tejto časti mesta má však na svedomí dramatická udalosť, od ktorej uplynulo presne 111 rokov.

Práve teraz si pripomíname obrovský požiar zo soboty 17. mája 1913 v Prešporku, ktorý zničil veľkú časť vtedajšieho Podhradia (Schlossgrund). Požiare v našom meste neboli v tých časoch ničím výnimočným, ľudia totiž kúrili v peciach a varili veľakrát na otvorenom ohnisku, v bytoch mali zásoby petroleja a denaturovaného liehu. Niekedy horelo takmer každý deň, pričom hasiči bojovali s požiarmi iba s ručnými striekačkami, ktoré mali k dispozícii, a s vedrami s vodou. Prvá automatizovaná striekačka s motorovým a vyťahovacím rebríkom sa objavila v Prešporku až 14. októbra 1920 – uvádza to aj Igor Janota vo svojej knižke Bratislavské rarity.

V tú sobotu pred 111 rokmi sa obrovský požiar úplne vymkol spod kontroly. „Horúci deň ako pred búrkou. V kuchynke podkrovného bytu na Petöfiho (teraz Beblavého) ulici 5 pripravovali svadobnú hostinu. Keď sa domáci pobrali na svadobný obrad do Dómu, oheň v sporáku neuhasili. Svadobný obrad netrval dlho. Okolo 13. hodiny sa od rozpálenej pece chytili drevené steny. Oheň sa rýchlo šíril,“ priblížil začiatok skazy historik Štefan Holčík v Bratislavských novinách pri príležitosti 100. výročia požiaru.

Porovnajte si historický pohľad na Podhradie po požiari spred 111 rokov s dnešným záberom od fotografa Ľubomíra Deáka:

1913: ​Prešporok po  veľkom požiari, ktorý vypukol v sobotu 17. mája.

​2024: Pohľad na časť Podhradia so Židovskou ulicou dnes

Ako ďalej opisoval, mäsiarski pomocníci a vojaci 71. pešieho pluku dobrovoľníkov sa márne snažili oheň uhasiť. Naopak, rozhoreli sa aj susedné domy. Prešporskí hasiči pod vedením svojho najvyššieho veliteľa Franza Sendleina boli so striekačkami rýchlo na mieste. Na pomoc im prišli aj hasiči z miestnych tovární a z blízkeho okolia, ale požiar sa šíril ďalej, každá námaha sa zdala márna. Zavolali i hasičov z Viedne, ktorí prišli aj s dvoma pojazdnými ambulanciami Viedenskej záchrannej spoločnosti, s vrchným lekárom Dr. Charasom a lekármi Dr. Friedrichom Wagnerom a Dr. Josefom Lindenbaumom.

​Vzácnu historickú pamiatku, renesančný Dom u Dobrého pastiera, požiar  akoby zázrakom obišiel. Foto je z roku 1968, keď sa už začalo s výstavbou Mosta SNP.  

„Viedenskí hasiči začali ihneď s lokalizáciou požiaru, lekári sa venovali postihnutým. Hasiča Franza Hubera s ťažkou otravou spalinami odviezli do nemocnice, kde skonal. Hasič, inak kaderník, Feix utrpel ťažké zranenie, ale lekárom sa podarilo udržať ho pri živote. Ľahko zranených bolo 20 ľudí. O pol siedmej večer sa podarilo požiar lokalizovať, ale trval ešte ďalšie dva dni. Požiar zničil 7 domov na Petöfiho ulici, 6 domov na Mikuláškej ulici, na Židovskej (vtedy Schlossgrundgasse) vyhorelo 23 domov, na Zámockej 7 domov. Požiar prešiel aj na Kapucínsku ulicu, kde zhoreli 3 domy pani Jozefy von Frideczky, a na Koziu, kde zhoreli tiež 3 domy. Tri domy zhoreli aj na Panenskej ulici,“ uviedol ďalej historik.

Mnohé objekty po požiari síce provizórne opravili alebo na ich mieste postavili nové, ale ako celok bratislavské Podhradie prestalo existovať v pôvodnej podobe. Na veľkú škodu zanikol i najstarší Edelhof z druhej polovice 16. storočia. „Akoby zázrakom sa požiar nepreniesol na známy dom U dobrého pastiera, ani na domy v Kapitulskej ulici a Na vŕšku,“ doplnil Holčík.

Za ďalší zázrak možno považovať i fakt,  že oheň sa nedotkol ani Dómu svätého Martina, neologickej a ortodoxnej synagógy, ani kapucínskeho a mikulášskeho kostola pod hradom.

(ac)

V meste horelo každý rok: Kto prvý prišiel k požiaru s vedrom vody, dostal odmenu

Stará pravda „Oheň je dobrý služobník, ale zlý pán“ platí vari od chvíle, čo človek spoznal oheň a začal ho využívať. Vždy sa ho bál, ale aj vždy ho chcel mať vo svojej moci, vždy sa mu snažil vládnuť. Niekedy sa mu to darilo, držal červeného kohúta na uzde, často sa mu však odtrhol z reťaze a vtedy začal vyčíňať. Nebolo to inak ani v starej Bratislave, pripomína spisovateľ Igor Janota na nasledujúcich riadkoch, ktoré sme vybrali z jeho knihy Bratislavské rarity.