Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Stará pravda „Oheň je dobrý služobník, ale zlý pán“ platí vari od chvíle, čo človek spoznal oheň a začal ho využívať. Vždy sa ho bál, ale aj vždy ho chcel mať vo svojej moci, vždy sa mu snažil vládnuť. Niekedy sa mu to darilo, držal červeného kohúta na uzde, často sa mu však odtrhol z reťaze a vtedy začal vyčíňať. Nebolo to inak ani v starej Bratislave, pripomína spisovateľ Igor Janota na nasledujúcich riadkoch, ktoré sme vybrali z jeho knihy Bratislavské rarity.
Prvý požiar, uvádzaný v kronikách, vypukol v našom meste v roku 1271. Dozaista nebol celkom prvý, isto ich bolo veľa aj predtým, tento však zostal ako prvý na večné veky zaznamenaný, Bolo to v čase, keď Prešporok dobýjali vojská českého kráľa Přemysla Otakara II. (1253 – 1278). Dobyvatelia podpálili niekoľko domov, tie sa nepodarilo včas uhasiť a celé mesto vyhorelo do tla. Oheň pohltil aj vzácny archív miestnej kapituly a navždy sa stratili dokumenty svedčiace o živote v meste pred týmto ničivým požiarom, teda aj o požiaroch pred ním.
Od tých čias horelo v meste každý rok, niekedy aj opakovane a viackrát. Nechcime tie požiare vyratúvať, skôr sa pozrieme na to, ako sa mesto pred nimi bránilo, ako sa ľudia v dávnych storočiach snažili požiarom predchádzať. Prvé záznamy o protipožiarnych opatreniach sa zachovali z roku 1440 a 1446. Mestská rada vtedy vydala nariadenie, podľa ktorého každý, kto zistí niekde požiar, či vo dne, či v noci, musí to ihneď hlásiť na radnici. Mestskí úradníci sú povinní neodkladne vyvesiť červenú zástavu, ak sa to stane cez deň, a to tým smerom, kde vypukol požiar. V noci sa v smere požiaru vyvesil červený lampáš a trubač z veže trúbil na poplach.
Pri synagóge na Zámockej ulici po požiari v roku 1913
Občania, ktorí pomáhali požiar hasiť, dostávali za odmenu víno z mestských pivníc. A majiteľov domov, v ktorých požiar vznikol, zas mesto prísne pokutovalo. Pokuty sa udeľovali podľa Poriadku pri hasení požiarov v meste Prešporok z roku 1400. Poriadok mal spočiatku pätnásť paragrafov, neskôr pridali aj šestnásty: podľa neho ten, kto prišiel k požiaru prvý s vodou, dostal zvláštnu odmenu. Smernice z roku 1446 spresňovali ďalšie povinnosti obyvateľov i mestskej správy. Zo skúseností sa napríklad vedelo, že požiare najčastejšie vznikajú tam, kde sa chystá hostina (krstiny, svadba, kar a podobne). Preto takéto hody bolo treba vopred ohlásiť a musel byť na nich aj mestský strážnik.
Kedysi dávno sa požiare hasili len vedrami s vodou ťahanou zo studní. Prvú ručnú striekačku si mesto zadovážilo až v rok 1526. O rok neskôr pribudla aj pojazdná cisterna. Hasičský poriadok však rokmi zastaral. Veď vydržal približne tri storočia! Nový, ktorý mal radný názov Poriadok pri hasení v slobodnom kráľovskom meste Prešporku, vydali 4. augusta 1769. Bol aj oveľa rozsiahlejší, mal až dvadsaťpäť paragrafov.
Rázcestie Židovská - Kapucínska - Zámocká po požiari v roku 1913
Po správe o požiari bolo mesto povinné vyvesiť zástavu alebo lucernu už nielen na radnici, ale aj na Michalskej veži. Zároveň bolo povinnosťou rozozvučať kostolné zvony, a to tak, že srdce zvona bilo len na jednu jeho stranu. Miesto požiaru museli strážcovia vyhlasovať z veží hlásnou trúbou. Tento prvý prešporský megafón je dnes exponátom Mestského múzea. Navyše, pod hradbami príslušníci mestskej gardy tĺkli na bubny a strieľali do vzduchu, aby upozornili na požiar ľudí, ktorí pracovali za múrmi mesta v záhradách a viniciach. V noci strážnici v chytrosti obiehali domy a búchali na dvere a okná s krikom „horí!“.
Nový poriadok presne stanovoval, kto má kde zaujať miesto, a to aj podľa cechov. Napríklad kováči a zvonolejci mali na starosti veľkú striekačku, zámočníci a puškári malú striekačku, rybár, lodníci a mlynári museli veľkými naberačkami plniť vodou sudy na vozoch, kominári pokrývači a tesári mali povinnosť strhávať z horiacich domov strechy a dusiť oheň na zemi, remenári, sedlári a obuvníci mali na starosti vedrá na vodu, mäsiari, kolári a čižmári museli dbať na to, aby sa požiar nerozširoval...
Alžbetínsky kostol na Špitálskej ulici po požiari v roku 1879
Kto nebol schopný či ochotný podať pri požiari pomocnú ruku a chcel sa iba prizerať, musel sa od požiaru dostatočne vzdialiť, aby nezavadzal, inak ho pokuta neminula. Povinnosťou členov mestskej rady na čele s richtárom bolo bezpodmienečne prísť k požiaru a organizovať záchranné práce.
Prví organizovaní dobrovoľní hasiči sa v meste objavili až v 18. storočí. Prvý hasičský zbor mali židia v gete. Hasičskú zbrojnicu si založili na Zámockej ulici. Mali tu veľké sudy a vedrá z nepremokavého plátna a jednu silnú ručnú striekačku. Kone na ťahanie striekačky nechovali, jestvoval však príkaz, že v prípade požiaru mohli do striekačky zapriahnuť kone z ktorejkoľvek najbližšej maštale a majiteľ im v tom nesmel brániť. Stále platilo, že kto príde k požiaru s vozom vody alebo so striekačkou prvý, dostane osobitnú odmenu. Židovskí hasiči vždy dobehli k horiacemu objektu ako prví a strhli z neho domové číslo, aby tým dokumentovali svoje prvenstvo a právo na prémiu.
Cvičenie hasičov v dolnej časti dnešného Námestia SNP v roku 1898
Dňa 19. marca 1876 odovzdali židovskí hasiči svoju veľkú striekačku mestu a pre potreby geta si ponechali striekačku menšiu. Od roku 1863 totiž už v meste fungoval telocvičný a hasičský spolok a ten si veľkú striekačku prevzal do užívania. Výzbroj spolku bol totiž nedostatočný, okrem najbežnejšej výbavy mal spolok len jednu striekačku, ktorú mu mesto kúpilo v roku 1868. Prvú parnú striekačku dostali bratislavskí hasiči v roku 1883. Jej výkon bol 360 litrov za minútu, pričom čerpadlo bolo schopné vytlačiť vodu z Dunaja až na hrad.
Bratislavskí hasiči dňa 17. decembra 1885 použili prvýkrát zaujímavý spôsob hasenia menších požiarov ručnými hasičskými granátmi. Boli to sklené vodotesné nádoby plnené zvláštnou tekutinou. Keď hasič hodil granát do ohňa, nádoba sa rozbila a tekutina sa žiarou zmenila na plyn, ktorý oheň uhasil alebo aspoň utlmil. V roku 1888 dostali hasiči voz, na ktorý sa ich zmestilo dvadsať, nový mechanický vyťahovací rebrík a záchranné vozidlo – ľahkú bričku na prevoz ranených., Prvá sanitka sa v uliciach Bratislavy objavila až 4. septembra 1913, prvá automatizovaná striekačka s motorovým a vyťahovacím rebríkom 14. októbra 1920 a prístroj na umelé dýchanie v roku 1926.
(bn)
Spracované podľa knihy Igora Janotu Bratislavské rarity, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva).