Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Do rána bývalo ďaleko, noci bez konca... Čaro niekdajších bratislavských podnikov pútavo opísal spisovateľ Juraj Šebo v knihe Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave. Vybrali sme z nej niekoľko spomienok na kaviarenský život, ktorý sa neskorším mocipánom prestal páčiť.
Znalci historického koloritu Bratislavy tvrdia, že kedysi sa len v jej centre dalo napočítať až sedem stoviek kaviarní a cukrární, ktorých tradícia niekedy siahala až do čias Márie Terézie. Na našej úvodnej foto je legendárna kaviareň Štefánka - sídli v budove, ktorú dal v roku 1897 postaviť Alexander Feigler. Pre bratislavskú kaviarenskú kultúru a jej formovanie boli dôležité niektoré udalosti, ktoré sa podieľali na jej premene. V prvom rade to bol vznik Československa v roku 1918. Najmä medzivojnové obdobie bolo érou najväčšieho rozmachu kaviarenského života.
Český básnik Vítězslav Nezval to zhrnul takto: „Človek až nechápe, ako mohol ľahkomyseľne obetovať takú krásnu vec zvanú spánok nedýchateľnej atmosfére malých kaviarní. A predsa sme si mali stále čo povedať a nestačili ani dni, ani večery, aby sme boli sýti svojich diskusií.“ Tento citát a ďalšie spomienky príslušníkov medzivojnovej avantgardy len potvrdzujú dôležitosť kaviarní v tomto období. Ešte v 60. a 70. rokoch dožívali kaviarne z prvej republiky – a hoci aj v zúboženej podobe si zachovali punc čohosi zvláštneho...
V kaviarni sa dala čerpať inšpirácia, ale aj pokojne sedieť a pozorovať dianie okolo seba. Maďarský spisovateľ Dezső Kosztolányi (1885 – 1936) veľmi presne opísal atmosféru kaviarne: „Kaviareň šumela, hluk silnel. V tomto jemnom ruchu hostia cítili tep vlastného života, že niekam idú, smerujú. Vyhovovalo im stratiť sa v tejto pare, v tomto útulnom šume... sedieť, na nič nemyslieť, len pozorovať, ako to všetko naokolo vrie, bubloce a žije...“
Šansoniérka Hana Hegerová a skladateľ Zdeněk Rytíř v kaviarni hotela Carlton v júni 1970 počas Bratislavskej lýry.
Stretol som sa s tvrdo vymedzenou generáciou víťazov komunistického prevratu z roku 1948, ktorí pred mojimi detskými očami účtovali s triednymi nepriateľmi (vrátane môjho otca), ale i s nepriateľmi vo vlastných radoch. Kaviarenský život so svojím liberálnym modelom stretávania príliš nesedel novým mocipánom, v obmedzenej forme však stále existoval.
Štamgasti nechodili len kvôli káve, súčasťou kaviarenského obradu bolo aj čítanie novín. Význam dennej tlače si uvedomovali aj majitelia kaviarní, preto na novinách nešetrili. Správny vrchný presne vedel, čo ktorý hosť číta – a staral sa o to, aby boli patričný časopis či noviny k dispozícii, a najmä nepoškodené.
Čo chceli ženy v kaviarni, presne neviem, ale umelci mali možnosť v kaviarni sledovať ženskú krásu nielen ako umelecký objekt. V medzivojnovom období malo prostredie kaviarne pre ženu svoje špecifiká. Nebolo celkom zvykom, aby žena vstúpila do kaviarne bez sprievodu muža. Bola objektom mužských pohľadov a zaradená do kategórie ľahších žien (niekedy to tak aj bolo), alebo jej prítomnosť chápali prinajmenšom ako príležitosť na flirt... Neskôr boli erotizovaným prostredím najmä kaviarne zábavného typu, bary a vinárne, kde sa zámerne začali objavovať ženy a dievčatá bez sprievodu. Zatiaľ čo snobov zaujímali najlepšie oblečené ženy, nás rockerov zaujímali najmä tie najlepšie vyzlečené.
Krym v roku 1917 ako Cafe Baross. Kaviareň priťahovala študentov a rôznych intelektuálov, umelcov, spisovateľov a hudobníkov, ale aj prostých bohémov.
Kaviarne sa väčšinou otvárali o ôsmej hodine. V tom čase prichádzali na raňajky najmä dôchodcovia – sivovlasé dámy, starí páni, stará garda kaviarenských matadorov a študenti. Niektorí dôchodcovia si tu dokonca aj preberali dôchodok, poštár vedel, kde ich má hľadať. Štátni úradníci alebo právnici často pracovali v kaviarni, kam za nimi prichádzali klienti. Lepšie kaviarne mali na tento účel aj reproduktory, ktorými vyvolávali mená úradníkov alebo právnikov, aby vedeli, že za nimi prišla „stránka“ v pracovnej veci.
Zvláštnu kategóriu tvorili „kaviarenskí paraziti“. Išlo o návštevníkov, ktorí si objednali kávu alebo alkohol napriek tomu, že na to nemali. Platenie riešili naozaj vynaliezavo - vyhliadli si niekoho známeho a po čašníkovi mu poslali lístoček s prosbou, aby za nich útratu vyrovnal. Tichá, náladová hudba (klavír) na vytvorenie príjemného pozadia zvyčajne začala až po piatej hodine. Praví flamendri prichádzali po ôsmej večer a nočné publikum vydržalo až do rána.
Spracované podľa knihy Juraja Šeba Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva.)
(bn)