HISTÓRIA Príbeh tajného vianočného darčeka, z ktorého sa Bratislavčan teší viac ako 60 rokov

22.12.2021
0

Zdroj: pixabay/ilustračné foto

Páčil sa vám článok?

Bratislavčan Bohuslav Rapoš nám poslal do redakcie dojímavú spomienku na svoje Vianoce spred viac ako šesťdesiatich rokov. Hoci náš čitateľ oslávil už 80-tku, na šťastné chvíle, aké vtedy prežíval pri stromčeku, dodnes nezabudol. Ponúkame vám jeho príbeh o darčeku, ktorý si pripomína rok čo rok a stále teší jeho srdce i dušu.

V roku 1954 som sa ocitol, ani neviem ako, v prvom ročníku učňovskej školy miestneho hospodárstva. Pôvodne som mal ísť študovať do Prahy za televízneho technika, no poslali ma domov so slovami: „Zkuste příště, všechno je vobsazeno“, hoci som to mal poštou potvrdené, dokonca mi určili aj internátne číslo izby.

Hneď po návrate z Prahy ma otec narýchlo zapísal na učňovku, na odbor elektrikár. Škola bola na Palisádach, v bývalej evanjelickej škole. Patrili sme ku Kovospracujúcemu podniku mesta Bratislavy, kde bol vedúcim pán Trávniček. Ako učeň som praxoval v Slovenskej akadémii vied, v Technickej knižnici na Gottwaldovom námestí (teraz Námestie Slobody), v Pionierskom paláci (teraz Prezidentský palác), ale tiež v Čs. rozhlase na Leninovom námestí (teraz Jakubovo), kde sme zaviedli pre nové, vtedy najväčšie bratislavské rozhlasové štúdio číslo dva, viaceré veľké žiarivkové telesá. Po mnohých rokoch, už po absolvovaní konzervatória aj konkurze, som pri tom istom osvetlení, v tom istom štúdiu viackrát nahrával rozhlasovú hru alebo poéziu ako zamestnanec Československého rozhlasu, člen Slovesnej umeleckej realizácie.

Zdroj: FB Bohuslav Rapoš

Bohuslav Rapoš pracoval aj ako rozhlasový redaktor - na tejto snímke z roku 1968 vysiela z bratislavského štúdia.  

Raz som sa, počas fajčiarskej prestávky, tými „mojimi“ svetlami pochválil rozhlasovým kolegom. Nechceli mi veriť, že prečo by som ja mal také veľké svetlá montovať, a to ešte v takej výške. Prekvapená kolegyňa Vierka Bálinthová ma hneď pri tej príležitosti, požiadala, či by som jej vedel opraviť vysávač, že sa po chvíľke z neho dymí. Sľúbil som jej to, aj som opravil.

Elektrikárski učni v tých rokoch dostávali mesačne vreckové: v prvom ročníku 45 korún, v druhom 75 a tretiaci až 125 Kčs. Tieto peniaze som vždy odovzdal rodičom. Na začiatku októbra 1955, v druhom ročníku som premýšľal, aký darček dám našim doma na Vianoce. Bol to môj každoročný problém, nemal som dosť peňazí. Práve v tom čase, v činžiaku, kde sme bývali na Francisciho ulici, som od rodiny Gavorovcov dostal ponuku, či by som nechcel za 50 korún veľkú staršiu gramofónovú skrinku značky Garrard. Bol to automat na desať platní. Povedali, že mechanizmus síce nefunguje, ale ja si to určite viem opraviť. Bola to pre mňa fantastická ponuka, najmä pred Vianocami. Doma sme už mali zopár gramofónových platní, ale nebolo ich na čom hrať. Starý gramofón dávno skončil. Otec sa často zastrájal, že kúpi „už taký moderný“, no zostalo iba pri sľuboch.

Zdroj: pixabay

​Pán Rapoš každé Vianoce premýšľal, čím prekvapí svojich blízkych.

Poďakoval som sa pánovi Gavorovi za ponuku, aj za dobrý nápad. U nich som mechanizmus vymontoval a prázdnu drevenú skriňu spolu s ich synom sme zaniesli stolárovi, ktorý mal dielňu len cez ulicu v suteréne. Sľúbil, že za 50 korún mi dá na ňu novú politúru a že skrinka bude k Vianociam ako nová.

Ku gramofónu som potreboval tiež zosilňovač. Naše rodinné univerzálne rádio Telefunken nebolo na to súce. Môj dávny spolužiak Ing. Viktor Rusina mi dal plánik na elektrónkový zosilňovač. Niektoré súčiastky, ako rádioamatér, som mal doma, iné som musel kúpiť. K tomu všetkému som potreboval viac učňovských výplat. Ešte šťastie, že stará mama mala pre mňa vždy pochopenie. Keď prišla k nám na návštevu z Nitry, často ma finančne podporila, najmä v tomto prípade.

Zato otec ma každý deň vyšetroval ako správny policajt: „Už si mi nedal dva mesiace tvoje výplaty, čo si s nimi porobil? Vieš dobre, že žijeme v jednej spoločnej domácnosti!“ Nástojil, aby som mu tie peniaze okamžite dal. Ale ja som ich nemal, pretože som kúpil mnohé súčiastky pre zosilňovač k nášmu budúcemu daru, gramofónu.

ADVENTNÝ DOTAZNÍK č. 23: Rišovi Vrablecovi robí radosť rozdávať druhým ľuďom radosť...

Adventný čas zostávajúci do začiatku Vianoc si tento rok spríjemníme sériou krátkych rozhovorov s ľuďmi pracujúcimi v rôznych povolaniach, ktorých význam či spoločenský prínos si občas možno ani neuvedomujeme. Moderátora Richarda Vrableca (1972) mnohí poznajú ako zabávača a šíriteľa dobrej nálady a v decembri je ho možné stretnúť oblečeného aj v mikulášskom kostýme...

​Začal som to všetko pomaly a tajne, po nociach v mojej izbičke, dávať dokopy. O dva týždne bol zosilňovač hotový a, čuduj sa svete, hneď fungoval, nedymil, čo sa niekedy tiež stávalo. Pán stolár dokončil svoju prácu ako sľúbil, skrinka vyzerala naozaj ako nová. S kamarátom Sveťom sme ju priniesli k nim na druhé poschodie. U nich som dal mechanizmus dokopy. Do Vianoc ma čakala ešte posledná učňovská výplata, z ktorej som kúpil reproduktor aj gramoplatňu „Tichá noc, svätá noc“.

Otec stále neprestával s tou svojou pesničkou: „Kde sú tie peniaze, prečo si ich rozhajdákal, na čo si ich použil...?!“ Bolo mi aj do plaču, ale držal som jazyk za zubami. Vianoce už boli predo dvermi a potom, pomyslel som si, všetkých príjemne prekvapím novým gramofónom. Iste ich to poteší.

Deň pred Štedrým večerom sme so susedom Gerom zaniesli hotovú skrinku k nim na štvrté poschodie. Dohodli sme sa, že na Štedrý deň, hneď po večeri u nich zazvoním a dáme gramofón potichu k nášmu vianočnému stromčeku.

Zdroj: FB Mária Rapošová

Bohuslav Rapoš s manželkou Máriou (v strede), ktorá dlhé roky strávila v archíve Slovenského rozhlasu.

Každý Štedrý večer bývalo v našej rodine zvykom, že sme jeden po druhom odchádzali od slávnostného stola pozrieť sa do obývačky, či už „prišiel Ježiško“, aby sme tam rýchlo, potichu, ako prekvapenie, uložili od každého z nás darčeky pre rodinu. Ja som išiel posledný. Zazvonil som u susedov a spolu  s kamarátom sme rýchlo priniesli veľkú a ťažkú gramofónovú skrinku k nám do izby k rozžiarenému stromčeku. Hneď som zapol elektrónkový zosilňovač, položil prenosku na veľkú platňu a o pár sekúnd začala hrať známa vianočná pieseň „Tichá noc, svätá noc“.

V tom prišli do izby moji najbližší - sestrička Violka, mama a tato. Všetci milo prekvapení mi ďakovali. Otec láskavo trasľavým hlasom prehovoril, aby som mu odpustil, aby som sa nehneval, lebo on nevedel, na čo som použil tie nešťastné tri výplaty po 75 korún. Objal ma a za celú rodinu povedal so slzami v očiach: „Ďakujeme ti za tento prekrásny dar, veľmi si nás prekvapil!“ A krásna pieseň vianočná sa niesla z nového gramofónu po príbytku našej rodiny.

„Vďaka Ti, Pane“, povzdychol som si. Vtedy som bol najšťastnejším človekom na svete a na to sa nedá dodnes zabudnúť. Preto si tieto chvíle prinavraciam, najmä vo sviatočnom čase, potešia mi dušu i srdce.

(br)

Páčil sa vám článok?