Zdroj: BN
„Bežte do krčmy, tam je všetko,“ poradil spisovateľ Juraj Šebo Američanovi, ktorý si odskočil z Viedne do Bratislavy, aby videl, ako v skutočnosti vyzerá socializmus. Bolo to v 60. rokoch minulého storočia, keď naše životy plánovala komunistická vrchnosť. Zo Šebovej knižky sme vybrali časť príbehov, svedčiacich o absurdnosti vtedajšieho sveta.
Bratislava začiatkom 60. rokov pôsobila skľučujúcim a bezfarebným dojmom. Okrem sovietskych turistov, ktorí prišli loďou po Dunaji, a Rakúšanov, ktorí sa sem omylom zatúlali, tu nebol žiadny turistický ruch. Centrum mesta príliš nelákalo, staré historické domy boli ošarpané a chátrali. Po ôsmej večer sa mesto ponorilo do tmy.
Podľa vtedajšej ideológie sa mal „socialistický“ človek oddávať hlavne práci, blahu vlasti a rodine. Najprv povinnosti, potom zábava. Napriek tomu Bratislava mala svoj spoločenský život a pár nočných podnikov končilo o tretej ráno. Najmä v piatok a sobotu mesto vchádzalo do hlučných zábav, veselých pitiek a tancovačiek, akoby sa niekam nervózne náhlilo, naháňalo čosi stratené a nedosiahnuteľné.
Verejná bezpečnosť robievala v podnikoch razie.
Všetky pohostinské zariadenia v celom Československu boli rozdelené do štyroch cenových skupín. Tie určovali otvárací čas podniku, cenu a kvalitu jedál a nápojov, úroveň poskytovaných služieb, ale aj požiadavky na zákazníka, najmä na jeho oblečenie. Kuchári a čašníci mali nízke platy, preto sa klamalo a kradlo, ako sa len dalo. Najčastejšou obeťou bol, samozrejme, hosť. Neochotní a pomalí čašníci, malé porcie a nedočapované nápoje patrili k bežnému koloritu tých čias, a stali sa dokonca aj predmetom komunistami povolených vtipov. Mizli taniere, poháre, obrusy, príbory a nebolo nič zvláštne, ak mal prevádzkar podniku vybavenú domácnosť inventárom z reštaurácie.
Vzorná reštaurácia Slovan - chodievali ste sem aj vy?
Často sa klamalo aj pri príprave jedál. Malo sa síce variť podľa noriem, ale všade to veselo obchádzali. Výsledok bol, že hosť dostal redšiu polievku či menšiu porciu a pracovníci kuchyne odchádzali domov s plnými taškami. Obľúbeným trikom bola zámena alkoholu, napr. Cinzano (taliansky aperitív) za vermút tuzemský alebo maďarskej výroby – pri dobrom vychladení bol chuťový rozdiel nepatrný, na rozdiel od cenového, ktorý bol trojnásobný.
Kritizovať systém, to smrdelo basou. Aby plebs mal pocit, že kritika je možná, noviny boli plné sťažností na poštu, železnice, obchod, a najmä na reštaurácie a krčmy, teda objekty, ktoré je možné definovať ako nepolitické. Išlo o tzv. súhlasný odpor. Ten umožňoval režimu, aby si zachoval tvár, a zároveň mohol reagovať na požiadavky nespokojných občanov, pričom autori článkov si uvedomovali, do akej úrovne riadenia môžu s kritikou ísť. Pragmatizmus tohto postupu rátal s anonymnou, nefungujúcou alebo oslabenou reflexiou.
Pozvánka na posedenie a pobavenie.
Niekedy v 80. rokoch, v letnom období, prejavovali nespokojnosť najmä poľnohospodári pre nedostatok piva. Piva bolo málo, smäd bol veľký. Chýbala najmä dvanástka, jej výroba nestačila pokryť dopyt. Na upokojenie situácie bola daná výnimka z technológie, čas výroby sa skrátil. Zrejme to malo vplyv na obsah alkoholu v pive, už to nebola stopercentná dvanástka. Milan Draškovič spomínal: „Nedostatok piva a obohatenie skromného bratislavského sortimentu som občas riešil služobnými cestami do Prahy. Raz sme si povedali, že pivo zoženieme na spiatočnej ceste vo Veľkých Popoviciach priamo v pivovare, kde sa vyrábal Kozel. Pivovarská reštaurácia už bola zatvorená. Náš služobný šofér sa vtedy vynašiel, keď vrátnikovi povedal: ´Poslal nás súdruh minister.´ Pán z vrátnice nám pivo vybavil priamo z výroby, spolu 30 fliaš, my sme boli aj so šoférom traja. Toho kozla sme tam skutočne videli, bol v ohrade neďaleko vchodu...“
(bn)
Spracované podľa knihy Juraja Šeba Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1986 (so súhlasom vydavateľstva)
Zdroj:
BN