HISTÓRIA Démoni geniálneho sochára F. X. Messerschmidta: Farár ho nechcel ani pochovať

5.7.2021

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Páčil sa vám článok?

Keď v roku 1783 zomrel, farár ho ani nechcel pochovať a deti na ulici vykrikovali, že si ho vzal čert. Až po takmer 100 rokoch, 1. júla 1879 mestská rada v Prešporku na počesť slávneho sochára pomenovala úzku uličku v štvrti Zuckermandel, spájajúcu niekdajšiu Cestu Márie Terézie s Podhradským nábrežím, Messerschmidtovou ulicou. Čo prenasledovalo Franza Xavera Messerschmidta, prečo rozbíjal vlastné diela, ktoré dnes obdivuje celý svet?

Franz Xaver Messerschmidt, ktorý sa narodil v Bavorsku v roku 1736, prežil v našom meste posledných šesť rokov života a vytvoril tu väčšinu svojho najznámejšieho umeleckého diela – série charakterových hláv. Bizarné busty, ktoré od začiatku vyvolávali veľký záujem, patria medzi najexpresívnejšie sochárske diela v zbierkach Slovenskej národnej galérie. 

Do vtedajšieho Prešporku prišiel  v auguste 1777 a ubytoval sa u svojho mladšieho brata Jána. Po vzájomných nezhodách, pod ktoré sa podpísala začínajúca duševná choroba, si Messerschmidt 29. decembra 1780 kupuje od hostinského Jána Wiedemanna za osemsto zlatých dom vo štvrti Zuckermandel v uličke, ktorá neskôr niesla jeho meno.

Dom s názvom K jeleňovi (zum Hirsch) bol pôvodne hostinec. V súvislosti s Messerschmidtovými „démonmi“, ktorí ho tu začali stále častejšie obťažovať, je dôležité uviesť, že dom stál rovno nad starým židovským cintorínom. Keďže Messerschmidt obýval len hornú časť domu a prízemie prenajímal, pravdepodobne aj ďalej slúžil ako jeden z početných vydrických hostincov. Messerschmidt v tomto domci s výhľadom na Dunaj, šľachtické kúrie, pestrý život vydrických remeselníkov, rybárov a obchodníkov i neďaleký židovský cintorín žil a zápasil so svojimi démonmi až do náhlej smrti 19. augusta 1783.

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

​Dom v Prešporku, v ktorom Franz Xaver Messerschmidt strávil posledné roky svojho života.

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

​Pohľad na západný koniec Zuckermandlu s Messerschmidtovým domom uprostred.

​Výsledkom postupujúcej duševnej choroby sú jeho groteskne sa škľabiace mužské hlavy, ktoré z neho už počas života urobili pozoruhodného umelca a po smrti mu zabezpečili jedinečné miesto v dejinách svetového sochárstva. Aj po vyše dvoch storočiach od ich vzniku sú predmetom veľkého záujmu milovníkov umenia: v roku 2004 dve z nich – Neschopného fagotistuMuža so zlou náladou v známej newyorskej aukčnej sieni Sotheby´s vydražili za viac ako šesť miliónov dolárov.

Čo tieto škľabiace sa hlavy vlastne znázorňujú? Muž so zlou náladou má zlostne zovreté ústa, tuho napnutú kožu na čele a bojovo vysunutú bradu. Tak vraj často pôsobil sám tvorca, keď ho po vysiľujúcom zápase s démonmi navštívili záujemcovia o jeho umenie. Často mal zlú náladu, sťažoval sa na duchov, ktorí mu bránia v práci a celé noci ho trápia. Niekedy jeho utrpenie dosiahlo takú intenzitu, že Messerschmidt sa vrhal na svoje škľabiace sa hlavy a rozbíjal ich. Napriek tomu sa po jeho smrti – od démonov ho oslobodil ťažký zápal pľúc – našlo uňho doma 69 týchto hláv, ktoré založili jeho budúcu svetovú slávu.

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Najznámejšie Messerschmidtovo dielo - séria charakterových hláv. 

U obyvateľov Vydrice a Zuckermandlu však zanechal zlú povesť. Rozprávalo sa o ňom, že sa zapredal diablovi, a keď mu brat Ján chcel dať pri pohrebe zvoniť, miestny farár, správca Kostola sv. Trojice, to nedovolil. Nechcel Messerschmidta ani pochovať, a až na zákrok arcibiskupa mu odbavil len veľmi jednoduchý pohreb. Za smútočným sprievodom vraj utekali miestni šarvanci, ktorí vykrikovali, že v rakve sú aj tak len kamene, pretože mŕtvolu si už zobral čert. Nenávistné správanie sa vydrickej spodiny (pochopiteľne, v čase silne viery v démonov a ďalšie nečisté sily) čiastočne vyvážil oslavný nekrológ uverejnený v Pressburger Zeitung, ktorý Messerschmidta charakterizuje ako vynikajúceho umelca.

Nie je známe ani miesto, kde Messerschmidta pochovali, nezachoval sa ani symbolický náhrobok, ktorý mu mesto postavilo v roku 1941 pri Kostole sv. Mikuláša, a neexistuje ani Messerschmidtova (neskôr Ipeľská) ulica, ktorá zmizla z mapy v čase deštrukcie Vydrice. Žeby démoni naozaj existovali a prenasledujú veľkého umelca aj po jeho smrti?

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Ulička, pomenovaná po geniálnom umelcovi, zmizla z mapy mesta v čase deštrukcie Vydrice.

Pripomeňme, že v roku 2017 nová mestská štvrť Zuckermandel sprístupnila verejnosti námestie so siedmimi replikami Messerschmidtových charakterových hláv v originálnej veľkosti. Bronzové busty na betónovom podstavci boli inštalované ako pocta tomuto barokovému sochárovi.

(bn)

Spracované podľa knihy Antona Baláža Vydrica historická – hriešna, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva)

Zdroj: Albert Marenčin, vydavateľstvo PT

HISTÓRIA Syn legendárneho fotografa Antona Šmotláka: Otec bol bohém a veľmi tajomný človek

„Zanechávam ti veľké dielo,“ prezradil otcove slová, ktoré vyslovil krátko pred smrťou, syn Anton Šmotlák mladší. Práve vďaka nemu dnes spoznávame tvorbu legendárneho fotografa, ktorý bol dlhé roky zabudnutý. Šmotlákove fotografie Bratislavy spred viac ako 60 rokov si môžete najnovšie pozrieť aj v uliciach nášho mesta, priamo tam, kde vznikli. Pešo, na bicykli či na kolobežke, akokoľvek.

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie