HISTÓRIA: Prešporskí vinári boli výnimoční aj v európskom meradle

12.1.2020
0

Zdroj: TASR - Martin Baumann

Páčil sa vám článok?

Po celé stáročia bratislavskí obyvatelia chránili svoje privilégiá pestovať, vyrábať, predávať, a hlavne popíjať iba vlastné víno. Pritom Matej Bel ich často kritizoval, že až príliš slávia Bakchusa, mytologického boha vína. To ešte netušil, čo im umožní tzv. „vandrovná“ licencia.

Bratislava mala v minulosti, ako jediné hlavné mesto v Európe vlastné vinice nielen v okolí, ale aj priamo v meste. Známy polyhistor Matej Bel ich preskúmal a konštatoval, že v okolí Rače dávajú vinohrady „zo spodku víno najhojnejšie, zo stredu najlahodnejšie a z vrcholov najlepšie“. Podobne pochvalne sa vyjadril aj o viniciach nad Dunajom, i keď vína z nich označil za tuhšie, vhodné na dlhšie skladovanie. Zdá sa, že ich aj osobne koštoval. O devínskych vínach len predpokladal rovnako vysokú kvalitu na základe listín, ktorými kráľ Ľudovít I. už v roku 1362 udeľoval privilégiá devínskym vinohradníkom. Vo svojich Notíciách, teda zápisoch o budovách a ľuďoch v Prešporku, Matej Bel zároveň karhal členov mestskej rady. Nepáčilo sa mu, že snemový dom (dnes známy pod nesprávnym názvom Zelený dom) na Hlavnom námestí zneucťujú skladovaním a degustovaním mestského vína.

Bez dobrého vína sa v Prešporku nezaobišli ani koncoročné a novoročné oslavy. V tejto súvislosti je Matej Bel najkritickejší. Pohoršujúco vykresľuje mešťanov, ktorí vraj toľko ochutnávajú víno, až kým sa neomámia. Používali vraj pritom dlhé prípitky, ktorými pri vynikajúcom ročníku chválili svoju prácu a zásluhy, ale pri kyslom víne obviňovali počasie. Takto si vraj medzi sebou bežne vypili aj celú úrodu.

Špeciálne privilégium predávať víno získali prešporskí vinohradníci za vlády Márie Terézie. Tá im udelila tzv. „vandrovnú“ licenciu, na základe ktorej mohol vždy jeden z nich 15 dní predávať prebytočné víno vo svojom dome. Potom mal postúpiť licenciu ďalšiemu vinohradníkovi. Lenže, ako to už býva, vinohradníci ponúkali víno aj vtedy, keď u nich licencia nebola „na vandrovke“. Nikomu to neprekážalo. Teda, až do vzniku Československej republiky v roku 1918. Vtedajší minister pre správu Slovenska, Vavro Šrobár, riešil rozšírený alkoholizmus na Slovensku. Už koncom roka 1918 vydal, ako jeden z prvých, zákon týkajúci sa zákazu výčapného predaja, týkal sa však iba pálených liehovín. Minister to považoval za účinné opatrenie počas „horečnej doby revolučnej“, teda ako prevenciu opíjania sa od radosti zo vzniku vytúženého samostatného Československa.

Zelený dom:

Zdroj: Katarína Králiková

​Vinohradníkom v Bratislave však nikto nezrušil ich dedičnú „vandrovnú“ licenciu z čias Márie Terézie. A pritom vo svojich viechach veselo predávali nielen vychýrené prešporské, teda od roku 1919 už bratislavské víno, ale tiež cigarety, pečivo a potajme aj liehové nápoje. Usporadúvali dokonca hudobné koncerty, tanečné zábavy a spoločenské hry. Podľa historika Ľudovíta Hallona bolo v medzivojnovom období v Bratislave až 25 takýchto viech. Na ostatné pohostinstvá, teda na zájazdné hostince, kaviarne, kde sa čapovalo aj pivo a, samozrejme, aj na vychýrené Salóny oddychu sa však Šrobárov protialkoholický zákon priamo vzťahoval. Hostinskí sa preto sťažovali, dokonca aj „pán tatíčkovi Masarykovi“, ale ani ten im nemohol pomôcť.

​Zo všetkých pohostinstiev si ľudia obzvlášť uctievali tradíciu navštevovania bratislavských viech. Príkladom je aj kritika redaktora Slovenského denníka, pána Kahančeka. Bratislavčanom ešte aj tri dni po Novom roku 1934 vyčítal: „Oslavoval sa len Silvester, napriek tomu, že k oslavám nebolo žiadnych zvláštnych dôvodov. Ale ľudia to už majú v krvi a hľadajú za každú cenu „titulum bibendi". Tí, ktorí pili celý rok, pili na Silvestra zo zotrvačnosti, a tí, ktorí na to nemali, chceli aspoň na konci roku dohoniť, čo behom 12 mesiacov zameškali.“ Po silvestrovských oslavách sa tak ľudia z novín dozvedeli, že im mesto darovalo k Novému roku 1934 zrušenie mýta na vtedy jedinom moste. Mnohí si určite spomenuli, ako sa po ňom v roku 1890 prvýkrát prechádzali. Vtedy to však stihli už na Silvestra a až potom to išli osláviť do svojej obľúbenej bratislavskej viechy.

Katarína Králiková, sprievodkyňa dejinami a blogerka

Zdroj: Kušík Michal, Bratislava Mateja Bela (Obzor, 1984)

Michálek Slavomír, ed.: História zadnými dverami (HÚ SAV, 2018)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.