HISTÓRIA: Ako sa z princeznej Alžbety Durínskej stala opustená chudobná svätica

Zdroj: Katarína Králiková

Počas „dušičkového obdobia“ si mnohí opäť uvedomíme, že bez rodičov sme siroty, bez manžela vdovy, bez manželky vdovci. Takýmto ľuďom je patrónkou svätá ALŽBETA DURÍNSKA (1207 - 1231). Aj ona bola sirotou i vdovou.

Jej príbeh začal na Bratislavskom hrade. A hoci žila krátko a intenzívne, inšpiráciou by mohla byť pre každého z nás aj dnes. Jedna z najznámejších svätíc katolíckej cirkvi Alžbeta Durínska vyrastala na Bratislavskom hrade. Ten bol v 13. storočí jedným z najbezpečnejších miest v Uhorsku a jedným zo sídiel jej otca, uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Do histórie sa zapísal vydaním Zlatej buly, listiny, vďaka ktorej získali uhorskí šľachtici privilégiá na ďalších šesťsto rokov. Bol pod vplyvom svojej pôvabnej a mocibažnej manželky Gertrúdy z bavorského rodu Andechs-Merano. Pre Alžbetu, už od malička veľmi pobožnú, zrejme rodičia neboli vzorom.

Keď mala Alžbeta štyri roky, otec ju zasnúbil so synom krajinského grófa Hermana z Durínska, ktoré je známe ako Zelené srdce Nemecka. V 13. storočí bolo zvykom nechať kráľovské dieťa na dvore budúceho partnera.

Socha Alžbety Durínskej na Bratislavskom hrade:

Zdroj: Katarína Králiková

​Z rodného Uhorska teda Alžbeta odišla a desať nasledu­júcich rokov prežila po boku svojho budúceho manžela Ľudovíta Durínskeho. Rozumeli si vraj od začiatku. On jediný ju chápal a podporoval v praktizovaní viery. Tá sa prejavovala nasledovaním učenia svätého Františka. Teda odmietaním všetkého prepychu v podobe jedla, ošatenia, pohodlia i zábavy.

Nábožensky orientovaní autori vyzdvihujú pokoru, obetavosť v prospech iných, a, najmä, údajné zázraky Alžbety Durínskej. Najznámejší z nich je ten, pri ktorom v košíku vynášala z hradu jedlo pre chudobných čakajúcich pri bráne. Tam ju prichytila svokra. Alžbeta povedala, že v košíku má iba ruže, ale svokra jej neverila. Prinútila ju dvihnúť obrúsok, ktorým bol košík prekrytý a v tom sa stal zázrak. V košíku boli ruže. Táto legenda sa neskôr stala najčastejším motívom zobrazovania svätej Alžbety Durínskej.

Jej životopisci sú presvedčení, že s manželom Ľudovítom mali láskyplný vzťah. Doboví kronikári uvádzajú, že zdieľali spoločné lôžko, pri ktorom sa Alžbeta často modlila. Zdôrazňujú Alžbetin neustály rozkol medzi túžbou po panenstve a láske k manželovi.

Rok po sobáši sa im narodilo prvé dieťa, syn Herman, a po dvoch rokoch porodila ďalšie dieťa, dcéru Žofiu. A keď o tri roky čakala tretie dieťa, jej milovaný Ľudovít musel odísť na križiacku výpravu. Alžbeta ostala na hrade Wartburg a naďalej pomáhala núdz­nym. Rozdávala im všetko, čo mohla. Chodievala liečiť chorých, ošetrovať mrzákov, starať sa o siroty, vdovám dávala šaty, peniaze a jedlo. Manželovi príbuzní ju za to kritizovali a odsudzovali. Pár týždňov pred pôrodom sa dozvedela o smrti milovaného Ľudovíta. Z hradu Wartburg odišla, ale už sa nedozvieme, či z vlastnej vôle, alebo ju vyhnali manželovi príbuzní.

Prichýlil ju biskup, brat jej matky, ktorý dosiahol, že Alžbete rodina jej nebohého manžela vyplatila vdovské. Zo získaných peňazí dala postaviť nemocnicu s malou izbietkou, v ktorej žila. Odmietala znova sa vydať. Deti jej odobrali manželovi príbuzní.

HISTÓRIA: Bratislava sa v 17. storočí stala dejiskom ústredných bojov uhorskej šľachty proti cisárovi

Hoci stavovské povstania väčšinou vznikali ďaleko od Bratislavy, vtedajšej metropoly Uhorského kráľovstva, vojenské dianie mesto neobchádzalo. Všetky povstalecké výpravy totiž smerovali k Viedni ako sídlu Habsburgovcov, proti ktorým boli namierené. Vojnové útrapy Bratislava pocítila už v roku 1605, počas prvého povstania vedeného Štefanom Bočkajom, keď povstalci vydrancovali a obsadili jej predmestia. To najhoršie však mesto ešte len čakalo.

Alžbeta sa stala chudobnou a opustenou ako tí, ktorým pomáhala. V nemocnici sa neštítila hnisavých rán chorých, ani ich zmrzačených tiel a nebála sa ani nákazlivých chorôb. Jedla iba zvyšky, pracovala veľa, modlila sa ešte viac. Tento jej spôsob života zákonite vyústil do vyčerpania, choroby a následnej smrti v roku 1231. Mala len 24 rokov.

Tá však bola iba začiatkom obrovského kultu, ktorý sa o nej začal šíriť po celej Európe. Celé štyri dni bolo jej telo vystavené pre veriacich. Modlili sa pri ňom a ako amulety si brali kúsky z jej oblečenia, iní si odstrihli z jej vlasov, odrezali uši a iné časti tela.

Neskôr šírili správy o zázrakoch, ktoré sa im stali po navštívení jej hrobu. Túžba vyhlásiť ju za svätú sa veriacim rýchlo naplnila. Proces okolo Alžbety Durínskej je ukážkou tzv. bleskových kanonizácií, typických pre 13. storočie. Nič to však nemení na tom, že pre každého z nás môže byť Alžbeta Durínska vzorom nie pre údajné zázraky a sebaobetovanie, ale pre jej silnú vieru v rovnocennosť všetkých ľudí.

(Katarína Králiková, sprievodkyňa dejinami a blogerka)