HISTÓRIA: Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

20.10.2019
0

Zdroj: Archív Pamiatkového úradu SR

Páčil sa vám článok?

Alžbeta Güntherová-Mayerová bola uznávaná odborníčka na dejiny umenia, priekopníčka v muzeológii a predovšetkým oddaná bádateľka a zanietená pedagogička. Osud ju nešetril a tragický bol aj jej koniec.

V roku 1905, keď sa narodila, patril Prešporok do Rakúsko-Uhorska. Ľudia prežívali „staré dobré časy“. Chodievali na prechádzky do prvého verejného parku strednej Európy. Volali ho Aupark, čiže lužný park (dnes Sad Janka Kráľa). Cesta k nemu viedla cez prvý most, ktorý ich už 15 rokov spájal s pravým brehom Dunaja (vtedy Most Františka Jozefa) .

Mesto bolo rozdelené do piatich obvodov. Jeden sa volal Ferdinandovo mesto, podľa posledného kráľa, korunovaného v Prešporku. Práve tam, v dome na Panenskej ulici, sa narodila Alžbeta Mayerová.
Keď mala 9 rokov, vypukla prvá svetová vojna. Kým oslávila 15. narodeniny, starodávny Prešporok sa stal Bratislavou. O päť rokov neskôr už na Univerzite Komenského (UK) študovala prehistorickú archeológiu a dejiny umenia. Popritom navštevovala lekcie úžitkovej grafiky na Štátnej umeleckopriemyselnej škole vo Viedni, chodievala aj na prednášky o dejinách umenia na Viedenskej univerzite. Okrem nemčiny, maďarčiny a slovenčiny, ktoré ovládala z domu, sa naučila aj po francúzsky a latinsky.

Prvým pracoviskom Alžbety Mayerovej bolo bratislavské mestské múzeum, kde so svojou najbližšou kolegyňou, historičkou Oľgou Wagnerovou, budovala múzeum špecializované na dejiny Bratislavy. Triedili vzácne zbierkové predmety a vyberali umelecké artefakty, aby v sieňach múzea vytvorili kvalitné expozície vinohradníctva, archeológie a historických cenností. Spracovali aj prvý vedecký katalóg Múzea mesta Bratislavy a robili komentované prehliadky výstav.

V roku 1936 ju však vtedaj­šie vedenie Múzea mesta Bratislavy degradovalo na kronikárku. Na Filozofickej fakulte UK prednášala muzeológiu, dejiny umenia a ochranu pamiatok a po semestri odišla do Martina. Tam sa podieľala na piatich veľkých výstavách v Slovenskom národnom múzeu. Preskúmala aj celý región Oravy a Turca a čo je zaujímavé, už od prvého roku odtiaľ chodievala do Brna, vypomáhať v Zemskom múzeu, kde spoznala Erika Günthera. Vzali sa v roku 1936.

O dva roky vypukla 2. svetová vojna a z Bratislavy sa stalo hlavné mesto Slovenskej republiky, ktorú ovládalo nacistické Nemecko. Alžbeta sa sem vrátila až na konci vojny. Pár týždňov po oslobodení porodila syna. Avšak po tom, ako moc v štáte prevzali komunisti, jej manžela odviedli do Ilavy spolu s ďalšími nevinnými ľuďmi pre rôzne vykonštruované obvinenia. Zomrel na následky priam stredovekého výsluchu.

Následne, v roku 1952, minister obrany Alexej Čepička vymyslel tzv. Akciu B, v rámci ktorej komunisti vzali domovy stovkám „nepohodlných“ ľudí. Alžbeta, tak, ako mnoho vzdelaných Bratislavčanov, musela opustiť rodinnú vilu, aby si ju užívali tí, ktorí vyhovovali komunistom. Nariadili jej presťahovať sa na východ Slovenska, do hospodárskej budovy bez vody a elektriny. Odišla tam so synom, bratom a sesternicou. Tamojší ľudia si ju obľúbili a ona všade usilovne pracovala. Svoju odbornosť a precíznosť preorientovala na kaštieľ Betliar a hrad Krásna Hôrka, tiež na mestá Revúca, Rožňava, Bardejov, Levoča, Košice a obce Jasov a Hodovkovce.

Do milovanej Bratislavy sa mohla vrátiť až po troch rokoch. Opätovné ponižujúce kádrové výsluchy už mali dopad aj na jej zdravie. Nasledujúcich dvadsať rokov života sa však neúnavne venovala publikačnej, kurátorskej, a najmä priekopníckej pedagogickej práci. Raz svojej priateľke napísala: „Strašne rada som s mládežou a leží mi pedagogická činnosť ozaj na srdci, je to záruka kultúrnej kontinuity.“...
V roku 1973, už ako dôchodkyňa, zašla za študentmi Vysokej školy výtvarných umení. Neďaleké Rybné námestie bolo vtedy obrovským staveniskom. Na pravom brehu Dunaja sa už črtal nový most, ktorý mal spájať Petržalku plnú panelákov. Takýmto mestom prechádzala Alžbeta Güntherová-Mayerová, keď ju zrazilo auto a ona zomrela. Pochovaná je pri manželovi, ktorému po celý život ostala verná rovnako, ako poslaniu chrániť historické pamiatky.

Katarína Králiková,
sprievodkyňa dejinami
a blogerka
Zdroj: Monument revue 1/2013 z vydavateľstva Pamiatkový úrad SR

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.