V Primaciálnom paláci je tajné schodište

Rezidencia kardinála a ostrihomského arcibiskupa Jozefa Batthyanyho, ktorý mal ako prímas uhorskej krajiny právo používať kniežací titul, mala svojou nádherou prekonať všetko iné čo v meste stálo.

Palác musel byť väčší ako staršia rezidencia, ktorá sa prv nachádzala na jeho mieste. Mesto súhlasilo s tým, aby sa nový palác svojou vysokou hlavnou fasádou posunul o niekoľko metrov do vtedajšieho Svätojánskeho (teraz Primaciálneho) námestia, ktoré sa tým podstatne opticky zmenšilo.

Susedia (a boli to príslušníci najurodzenejších šľachtických rodov) však odmietli predať svoje objekty na Uršulínskej a na Laurinskej ulici, ktoré kardinál zamýšľal zbúrať a aj na ich mieste rozšíriť svoj palác. Preto má palác pomerne nelogický pôdorys.

Problém nastal nielen s rozmiestnením potrebných hospodárskych a reprezentačných priestorov. Jednotlivé časti paláca bolo treba prepojiť navzájom chodbami, pasážami, schodišťami. Okrem reprezentačného schodišťa, ktoré viedlo len do sál a salónov prvého poschodia, vzniklo v paláci niekoľko strmých, úzkych a pomerne nepohodlných schodíšť.

Veľká frekvencia bola na nich najmä v zime, keď sa do mohutných keramických pecí na prvom a na druhom poschodí muselo ručne donášať neuveriteľné množstvo palivového dreva. Miestnosti museli byť aj napriek intenzívnemu vykurovaniu veľmi chladné, veď vtedy sa ešte nepoužívali ani zdvojené okná!

V šírke múru medzi prvým a druhým poschodím je schované „tajné“ schodište. Mohlo slúžiť obsluhujúcemu personálu, dalo sa použiť ako rýchla komunikácia na ochodzu Zrkadlovej siene, mohol ho použiť aj sám kardinál. Zvonku, na fasáde, sa schodište objavilo ako vysoký štvrťkruhový výklenok nad kútom pri Uršulínskej ulici. Je to prvok architektúry, ktorý by bádateľ predpokladal skôr na gotickom hrade než na mestskom paláci z konca 18. storočia. Vnútri je prístup na schodište zamaskovaný tak dobre, že sa tam mohli dostať len zasvätení.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus