Neprehliadnite Posmievačika. Viete, komu sa posmieva malá soška na Panskej ulici?

Zdroj: lb

Stovky ľudí denne prejdú po Panskej ulici a len málokto si všimne na dome číslo 29 malý výklenok, v ktorom je soška malej figúrky s vyrehotanou tvárou. Bratislavčania ho od nepamäti volajú Posmievačik. Aj turistickí sprievodcovia radi k tejto soške privádzajú turistov, aby im porozprávali príbeh ohrdnutého muža, ktorý sa stal terčom posmechu v celom meste.

Celý príbeh sa mal odohrať na jeseň 1467, keď Matej Korvín po pápežovom  súhlase otváral v Prešporku univerzitu s názvom Academia Istropolitana. Do mesta prišiel panovník s manželkou Beatrix rovno z Budína. Sprevádzali ich všetci vysokopostavení cirkevní a svetskí hodnostári, kancelár univerzity Ján Vitéz, vicekancelár Juraj Schomberg, vážení profesori, vedecké osobnosti Uhorska. V našom meste ich vítala prešporská honorácia, obyvatelia, ale aj budúci študenti našej prvej alma mater.Po slávnostných rečiach a vysviacke pozval panovník Matej Korvín vznešených hostí do svojho paláca k plným stolom lákavých jedál a vyberaných vín.

Medzi hosťami bol aj mešťan Jakub Greifel s pôvabnou manželkou Evou, ktorá napriek všetkým ponukám a zvádzaniu, zostala verná svojmu mužovi. Oproti nim sedel Karol Kunz, ktorý aj býval oproti ich domu. Starý mládenec sa nudil a bol sužovaný neúspechom u žien. No jedného dňa si k sebe pozval Cigánku, aby mu veštila. Tá mu predpovedala, že po päťdesiatke sa ožení. Manželku bude mať krásnu, ale jeho ženou sa stane, až keď sa trpezlivo a dlho bude uchádzať o jej priazeň.

Po pár pohároch vína si Karol spomenul na veštbu. Keď videl pred sebou krásnu Evu, bol presvedčený, že nadišla jeho chvíľa. Eva si Karola vôbec nevšímala. Karolovi to presne pasovalo do veštby, že si ho nemala všímať a on sa musí o ňu stále a trpezlivo uchádzať. O chvíľu si jeho dvorenie všimol celý stôl. Iba Jakuba Greifela to vôbec netrápilo. Naopak, pod stolom si s manželkou občas stisli ruky a v duchu sa smiali zo starého kocúra. V podnapitej nálade nápadník postrehol, že sa mu tí dvaja smejú a jeho vytúžená mu nedáva žiadnu nádej. Chytil ho žiaľ, ktorý sa rozhodol ešte viac zapiť. Jakub ho taktne upozornil, že priveľa už vypil a jeho manželku už naozaj otravuje. Kunz chcel protestovať, že môže aj odísť a prudko vstal od stola. Sotva urobil prvý krok, padol tvárou do torty na stole. 

Keď sa chcel panovníkovi  ospravedlniť, zakopol a padol tvárou do vedľajšej torty. V sále prepukol obrovský smiech. Ten neprestal ani vtedy, keď ho sluhovia vyprevadili na čerstvý vzduch.

O pár dní o celej príhode vedelo celé mesto. Študenti si povedali, že treba niečo vymyslieť, aby sa na príhodu už nikdy nezabudlo. A tak raz v noci sa po ulici, kde stáli domy mešťanov Greifela a Kunza, plazili tiene. Tmavé postavy niesli ulicou rebrík, vedro, kelňu, špachtle a čosi ťažké. Zastali pred domom manželov Jakuba a Evy. Vyliezli na rebrík a pracovali na svojom diele. Keď sa ráno Kunz zobudil a chcel vedieť, aké je počasie, vykukol von oknom. A skoro z nôh spadol. Naproti, z priečelia domu Greifelovcov, sa na neho vyškierala malá postavička. A smiala sa iba jemu. Nahádzal do vriec najpotrebnejšie veci a o chvíľu už vychádzal z mesta cez Vydrickú bránu. Viac sa v Prešporku neobjavil.

Dom po dlhom čase predal jeho právnik. Jakub s manželkou Evou chceli sošku z domu odstrániť, no susedia a známi ich presvedčili, aby to nerobili. Nech je vraj na svete veselo. Na mieste gotického domu stojí už iný dom, z predminulého storočia. Aj nový majiteľ mal zrejme zmysel pre humor. Posmievačika, ako ľudia sošku nazvali, osadil na svoj nový dom. Určite si ho všimnete, keď pôjdete okolo.

Zdroj: lb

​

(lb)

Tento príbeh sme čerpali z knihy Prešporské rozprávky od Igora Janotu so súhlasom vydavateľstva Marenčin PT.