Ako som sa učil plávať na plavárni Grössling

Narodil som sa v znamení rýb. Hádam preto som mal odmalička k vode veľmi pozitívny vzťah. Mojím najväčším potešením bolo kúpanie. Ešte väčšiu radosť mi spôsobilo plieskať po hladine dlaňami, takže všetci okolostojaci boli úplne mokrí.

Keď som už vedel chodiť, považoval som za mimoriadne zábavné skočiť oboma nohami do mláky tak, aby sa voda rozprskla nielen široko-ďaleko, ale najmä vysoko. Každá väčšia mláka podnecovala fantáziu malého chlapca. Videl som v nej more, ktoré brázdili námorné lode. Tie mi vyrábal starý otec Wowy. Skladal ich z novinového papiera. Veľmi som sa tešil, ak vietor jeho lode poháňal od jedného brehu „mora“ na druhý.

Mal som päť rokov, keď mi raz otec povedal: „Chlapče, v lete pocestujeme k moru. Musíš sa naučiť plávať, aby si sa tam neutopil.“ Vzal ma za ruku a odviedol ma do vtedy jediného krytého kúpaliska v Bratislave, ktoré sa po nemecky volalo Grösslingbad. Zveril ma do rúk kúpeľníkovi, ktorý bol aj učiteľom plávania. Učiteľ mi najprv na suchu vysvetľoval, ako sa robia pri plávaní tempá. Otec odišiel zatiaľ do parného kúpeľa a dal sa tam masírovať. Netrvalo dlho a pochopil som, čo mám robiť vo vode s rukami a s nohami.

Učiteľ plávania mal pripravenú dlhú palicu, ktorá pripomínala udicu. Na jej konci bol pripevnený pevný povraz a na jeho druhom konci čosi ako opasok. Ten upevnil učiteľ okolo môjho pása. A šlo sa do vody. Visel som na tej tyči ako ryba na udici. A teraz som musel vo vode opakovať tempá, ako som sa ich naučil na suchu. Po tretej alebo štvrtej lekcii som zbadal, že ma voda nesie! Aj učiteľ plávania zmenil metódu. Nemusel som už visieť na tyči. Plával som sám pozdĺž okrajov bazénu. No pre istotu som mal ešte stále ten opasok. Povraz držal učiteľ teraz v ruke.

Počas nasledujúcej hodiny mi kázal skákať z okraja bazénu do hlbokej vody. Aj vtedy som bol ešte pre bezpečnosť opásaný a pripútaný na povraz. Keď sa učiteľ konečne rozhodol odložiť tieto pomôcky, bol som nadšením bez seba. Vykríkol som „mordio“. Absolvoval som asi 30 lekcii. To sa už zdalo môjmu otcovi príliš veľa.

Učiteľ by ma bol rád ešte dlho učil, najmä kvôli bohatému „trinkgeldu“, ktorý od otca dostával. Nakoniec ma predsa len pustil do vody samého. No podarilo sa mu to len istou lesťou. Okolo pása mi musel omotať povraz s nafúkaným balónom. Keď som však skočil do vody, vzduch z balóna vyfučal a ja som musel chtiac-nechtiac plávať bez opasku a bez lana. Tak sa mi po viac ako 30 lekciách podarilo plávať bez cudzej pomoci! Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že dosiahnem v plávaní viaceré rekordy.

Fritz Manderla
(Preložil a upravil Štefan Holčík)