Kašeľ liečili v mestskej plynárni

Deti bývali vtedy často choré. Najnebezpečnejšou chorobou bol šarlach, najdlhšie trval somársky kašeľ. Aj ja som dlho kašľal a žiadne lieky nepomáhali.

Vtedy tunajší detský lekár dr. Erwin Tramer usúdil, že musím inhalovať plyn v mestskej plynárni, ktorá bola vtedy na dolnom kúte Kniežacieho námestia, dnešného Námestia Slobody. Asi tam, kde dnes stojí budova chemickej fakulty. Chodil som tam veľmi nerád. Mama ma tam musela dva až tri razy týždenne za ruku násilne pritiahnuť. Dvadsať minút som musel vdychovať odporné zadúšajúce plyny, ktoré smrdeli ako variaca sa smola. Pomohlo to, ale na odporný smrad v plynárni do smrti nezabudnem.

Ešte odpornejší ako „zápach“ v plynárni, bol koncentrovaný smrad, ktorý sa šíril z pisoáru pred jedným bratislavským kostolom. Bola to malá čierna okrúhla búdka, kde sa zápach moču a dechtu spájal do doslova diabolskej kombinácie. Vyrážalo to človeku dych. Pritom bol na zariadení nápis, ktorý tvrdil, že miestečko je „bez zápachu“: PATENT OIL-URINOIR / OHNE WASSERSPÜLUNG GERUCHLOS (Patentovaný olejový urinoár / bez vodného splachovania a bez zápachu). Nemeckým gymnazistom to znelo ako verš nejakej básne a radi tento „neslušný“ text pokrikovali.

Najťažším úderom, aký ma v detstve postihol, bola smrť môjho milovaného starého otca. Mal som vtedy deväť rokov. Jeho rakvu viezli na cintorín v parádnom pohrebnom koči. Na streche koča bola pripevnená horná časť rytierskeho brnenia s helmou ozdobenou pestrými perami. Vojenská kapela hrala vojenský pochod. Poslednú česť prišli vzdať bývalému generálovi cisárskej a kráľovskej armády aj príslušníci Československej armády a predstavitelia spolku vojenských vyslúžilcov. Keď spúšťali truhlu do hrobu, zaznela salva a rozvírila nad Ondrejským cintorínom teplý jarný vzduch.

To všetko sa mi natoľko vrylo do pamäti, že cítim, akoby sa to bolo odohralo len prednedávnom. No zvlášť vtedy, keď zacítim istú vôňu kože. Naši lepšie situovaní príbuzní sa totiž na cintorín viezli taxíkom. Moji rodičia sa obávali, že by ich ohovárali, že prišli na pohreb pešo, a preto si aj oni najali auto. Vtedy som prvý raz v živote sedel v aute. Bola to čierna Tatra, rok výroby 1928. Kožený poťah sedadiel vydával veľmi neobvyklý, veľmi silný, ale napriek tomu príjemný, zápach. Ten zápach ostal pre mňa spojený so spomienkou na pohreb milovaného starého otca.

Vojenská pekáreň je zbúraná, ani lekáreň „U zlatej koruny“, ani stará mestská plynáreň už dávno nestoja. Pekárstvo Kraft, obchod s južným ovocím Coss, Umlauf, Holderer, Hübner, na tie mená sa už dávno zabudlo. Možno si ešte niekto spomenie na Lido alebo na kvetinový trh. Bratislava znovu používa v súvislosti s reštauráciou meno Leberfinger. Mnohé z toho, na čo si z detstva spomíname, už nejestvuje. Ostali len naše spomienky.

Dr. Otto Steckelhuber (autor, nar. 1925, žije v USA)
Z nemeckého originálu preložil a upravil Štefan Holčík