1973: Bratislava bola zbúranejšia a rozkopanejšia

Bratislavčania boli najšťastnejší, keď sa ryli vo svojich záhradkách okolo Bratislavy. Ja som záhradku nemal. Mal som zálohu a výplatu. Keď sa tak teraz rozpomínam, čo som robil v roku 1973 - zisťujem, že som najviac času strávil v lese. Mnohí Bratislavčania ani netušia, aké krásne lesné chodníčky sú v Malých Karpatoch na severnej strane Bratislavy. Túlal som sa s batohom celý deň najprv len po okolí, potom som zrazu zistil, že ma nohy doniesli až na Pezinskú Babu, na Plavecký hrad - do Svätého Jura, na Červený kameň...

Postupne som si ako Bratislavčan vytvoril ideológiu: ak chceš byť správnym Slovákom - musíš prejsť Slovensko pešo! A tak som v roku 1973 dôsledne pešo prešiel z Liga pasáže na Dunajskej ulici v Bratislave do Liptovského Trnovca. Prešli sme s kamarátom - tiež starým corgoňom - 298 km pešo! Vyšli sme z bratislavskej krčmy a pobrali sa na Slovensko. Prešli sme pešo Malé Karpaty, Biele Karpaty, Trenčiansku kotlinu, Strážovskú vrchovinu, kus Malej Fatry, kus Veľkej Fatry a krížom cez Liptovskú Maru sme vošli po dvoch týždňoch do liptovskej krčmy. Áno, pešo to trvá z bratislavskej krčmy do liptovskej dva týždne!

Apropos - Liptovskú Maru sme prešli vtedy po suchu. Priehradu ešte len budovali. Dno bolo suché, aj keď už vyľudnené. Vždy som si myslel, že keď sa človek ocitne na dne, musí to byť strašné. Vôbec nie! Na dne Liptovskej Mary v roku 1973 bolo nádherne. Nikdy nezabudnem na letnú búrku v pozadí s tatranskými štítmi. Bola to hotová symfonická báseň...

Vysoké Tatry by mali byť pri Bratislave. Potulky po Slovensku sme nazvali „Expedícia LI-LI 1973“, a keď sme sa vrátili vlakom z Liptovského Mikuláša do Bratislavy, našli sme ju opäť zbúranejšiu a rozkopanejšiu. Približne vtedy - napríklad - začali rozširovať Dostojevského rad pri Dunaji. Novú cestu stavali dlhé roky. Robotnícka trieda mala inú filozofiu ako ja: ak chceš byť správnym Slovákom, zostaň čo najdlhšie v Bratislave. Čaty krompáčov z celého Slovenska rozkopali ulicu. Pred krčmu si pritiahli maringotku a ubytovali sa v nej. Ráno vstali, vzali krompáče, lopaty a hybaj do krčmy! Výplatu a zálohu zasielali domov - na Slovensko, a oni budovali Bratislavu. Mohli si to dovoliť, lebo vždy vzorne poodnášali do zberu použité papierové obaly - aby mali na pivo. Tá ich nezničiteľná životná filozofia žije dodnes... Vyskúšaný životný štýl ťažko meniť!

Dostojevského rad bol rozhrabaný celé roky. Hádam aj desaťročie. Občas, keď na robotníkov udrel stavbyvedúci, vyšli z krčmy a pokročili v práci. Naveľa, naveľa im pridelili mechanizmy. No s obyčajným vojakom nevybabre žiadna armáda! Stačilo ráno z buldozéra vytiahnuť skrutku a čakalo sa (v krčme) na opravárov. Nám - Bratislavčanom, ktorí sme mali psíkov, sa to hodilo. Po Dostojevského rade roky nechodili autá - chodili sme tam „venčiť“ psov. Doteraz som robotníckej filozofii vďačný za to, že som sa so psom nemusel terigať pešo až do Petržalky.

Vtedajší ústredný národný výbor pracoval v podobnom tempe ako robotníci. Roky sa hádali, či pôjde popri Dunaji (alebo popod Dunaj, ponad Dunaj?) bratislavské metro. Hovorilo sa o bratislavskej rýchlodráhe. Istý čas aj o alwegu, aký majú Japonci. A robotníci hrali celé dni vo výkope karty a čakali. Aby som im však nekrivdil - nie všetci hrali karty! Väčšina sedela sporiadane v krčme U koňa a čakala, ako sa mesto rozhodne. Takto vyzerala Bratislava v roku 1973, keď umreli herečky Anna Magnanin, Eva Poláková, kolega Milan Hrabinský. V tom roku 1973, keď s helmou na hlave bránil samopalom pred neprajníkmi svoj prezidentský palác prezident Allende v ďalekom Santiago de Chile. A ja - Bratislavčan - som chodil pešo po slovenských horách.

Július Satinský
SN, 30. októbra 1997