V Bratislave sa pivný národ schádzal pod viechou

Česi si tu veľmi rýchlo zvykli na víno. Skoro úplne presedlali, prenechajúc pivo starousedlíkom. Dobré dve tretiny pod každou viechou sú Česi. Ale v niečom sa preca nezapierajú: politizujú pri ňom - vždy ovšem veľkoryse - ako by sedali dosiaľ pri pive.

V poslednej dobe sa žiadalo, aby záverečná hodina viech bola už o 11. hodine. Jak sa zdá, všetky útoky na obľubu viech sú marné, lebo aj bez hudby je tu stále plno a stále veselo. Dokonca sa uvažovalo, či by sa nemala na budove Slovenského národného divadla alebo Umeleckej besedy vystrčiť tiež viecha. Znamenalo by to pri najmenšom, že návšteva je pre každý deň otvorenia bezpečne zaistená. Všetky kultúrne podniky učinily by vôbec najlepšie, keby boly pod viechou, pretože by sa asi na ne nedoplácalo.

Keby prišla študijná komisia do Bratislavy pod viechou, povedala by s údivom: Nie je kríza! Tak je tu plno a veselo, takže často je tu núdza o kúštiček miesta. Ale je otázka, ktorú nikto nerozrieši: je tu tak plno, že nie je kríza, alebo práve preto, že je kríza? Ľahko a lacno sa tu zabudne na všetky krízy vnútorné i vonkajšie a začne sa zase - aspoň cez noc - veriť v lepší život. Boh vína je večný, ako zem a jeho snom je zmeniť len v šťastie život všetkých, ktorí sa mu sveria.

Rozospievaní a rozusmievaní rozchádzajú sa ľudia zpod viech, keď vpadli dovnútra strážnici a energicky oznamujú záverečnú hodinu. To je disharmonická škvrna na tak dobrú náladu, lebo sú ľudia, ktorí v tak sladkom rozpoložení nesmejú strážnika ani zazreť, - ako moriak červenú šatku. Ale väčšina odchádza pokojne, akosi trpne, ako by skládala obeť neveselým pomerom. Čierny prúd chodcov mieri však väčšinou do kaviareň, odkiaľ znie hudba. Primáši dobre vystihujú náladu tých, ktorí prichádzajú okolo polnoci so žiarou vína v očiach. Šikovne približujú sa s husľami, zachycujú náladu rozjarených do piesní a za chvíľu nakláňajú sa nad niekoho dojate sklonenou hlavou, aby jej zahrali do „uška“ tú jej najmilejšiu.

A vonku južne modrá noc ide zvoľna k striezlivému ránu.

Zdeněk V. Přibík
Z knihy Pod bratislavskými viechami, ktorá vyšla v roku 1933 v Bratislave v náklade 250 exemplárov a ktorú ako súkromnú nepredajnú tlač venovala svojim priaznivcom edícia Krásna kniha v Bratislave
(Koniec)