Vinobranie oznamovali salvy a zvonenie

Vinobranie bývalo veľmi okázalé, pretože v ten deň sa pýšilo celé mesto tým, čo malo najlepšieho. Všetko obyvateľstvo odoberalo sa do vinohradov, ktoré splývaly po svahoch až k múrom mesta. Dnešné vilové štvrte, Nový Svet, Palisády, celá rozloha až po Kučišdorfskú cestu a Tehelné pole - to bývaly len a len krásne vinohrady.

Slávnosť vinobrania zahájili mestskí hajdúsi salvou z deviati mestských mažiarov. Po nich vypálili tri rany z veľkých mažiarov, načo sa rozozvučal zvon na hlavnom chráme sv. Mikuláša, patróna vinohradníkov. Len čo sa ozvalo zvonenie, pohol sa od mestského domu mohutný sprievod k vinohradom. V prvých povozoch sa viezli starosta, župan, mestská rada a hostia. Okolo vozov išli hajdúsi na koňoch a bergmajstri. Zo sprievodu, ktorý uzavieral predseda vinohradníkov, znely ustavične zvonky a piesne.

Len čo sa sprievod objavil na pokraji mesta, zaznely z vinohradov mohutné fanfáry rohov. Keď sprievod dospel na určené miesto, privítal všetkých najstarší vinohradník menom všetkých pestovateľov vína a menom patróna sv. Mikuláša. Zahájenie vinobrania prehlásil potom starosta. Zatým bola už len radosť a pieseň a hody trvajúce niekoľko dní.

Od zahájenia vinobrania znely všade len rolničky vinohradníckych povozov, svážajúcich hrozna, ale tiež sa už nedočkave hovorilo o dni sv. Martina, na ktorý deň sa konalo slávnostné ochutnávanie nového vína. Všetci vinohradníci toho dňa hodovali s celou mestskou radou v najväčšej budove mesta, v Grünstüblu - v zelenoizbovom dome - na ochutnávačkách. Tam bolo dvanásť veľkých sudov. Jedenásť ich bolo krásne vyrezávaných a ozdobených obrazmi apoštolov.

V každom bolo výborné víno a to plnými dúšky splachovalo úplne vysmolené hrdlá starých vinárov. Na konci radu stál dvanásty sud bez ozdôb - o ktorého zovňajšok sa zrejme nedbalo. Sud Judášov. Sud zavrhnutý - ale len na pohľad, - lebo v ňom bývalo najlepšie a najsilnejšie víno, ktorému sa hovorilo „zabijak“. Na ochutnávačkách každý zámožný vinohradník pil obyčajne zo svojho vlastného prepychového poháru, zhotoveného len pre túto slávnosť. Mestské múzeum má celý rad týchto pohárov, z ktorých niektoré sú skvelou umeleckou prácou.

Avšak dnes, keď sa v Bratislave toľko zmenilo, neni už starých, okázalých vinohradníckych slávností, hoci práve tí, ktorí spôsobili najväčší pokrok mesta - Čechoslováci - prejavili o ne toľko záujmu. Neznejú už mažiare, ani fanfáry k zahájeniu vinobrania, neni sprievodu - neni ani slávnostných ochutnávačiek v Grünstüblu - zostalo len dobré víno - čo je konečne najhlavnejšie.

Dnes starosta nechodí s mestskou radou do vinohradov, nečaká v Grünstüblu, až mu občania prinesú najlepšie víno, ale všetci zástupci modernej Bratislavy, ako praví demokrati, dojdú si víno ochutnať pod viechu. Tam usadnú za zelený stôl a bez jedenásť apoštolských a jedného judášskeho sudu skúšajú i zabiják a debatujú o veciach budúcich, ktoré majú ešte zvýšiť slávu tohto starobylého mesta. A okolo nich hlaholia spokojní občania a cengajú sklenice na radosť a bratrstvo.

Tak sa pije raz u Albrechtov, potom u Lerchnerov, potom u Blaserov, potom u Vendelínov, potom u Rosenbergov, potom u Daxov, potom u Gaisreiterov, potom u Weiszov, potom u Bendlov, potom u Nitschov, potom u Šermákov, potom u Hoffmannov, - potom - potom - potom - nie, bohovia, nedopustia, aby nadišiel deň a nebolo kam ísť.

Zdeněk V. Přibík
Z knihy Pod bratislavskými viechami, vydanej v Bratislave v roku 1933