Lákali nás pekné baby i futbal na „eške“

V zime prišli na rad iné zábavky. Najbežnejšie korčule boli „kvintovky“. Kľúčikom sa pomocou závitov sťahovali čeľuste korčúľ na boky podrážok a podpätkov topánok.

Topánky museli byť vysoké a kožené, textilné „meltónky“ boli odsúdené len na obyčajnú kĺzačku. Týmto korčuliam sa hovorilo tiež „halifaxne“ alebo „kolumbusky“, čo boli odvodeniny od ich značiek Halifax a Columbus. Vekom nároky chalanov rástli, vyberali si medzi „džeksňami“ (Jackson) a „kanadami“ (Canada), ktoré už boli pripevnené na špeciálnych topánkach. Prvé slúžili na krasokorčuľovanie, druhé na hokej.

Korčuľovať sme sa chodili buď na zamrznuté štrkoviská, rybníky na Železnej studničke alebo na klzisko na zimnom štadióne. Nikdy sme však nepoužívali výraz klzisko. Vždy sme vraveli, že sme boli „na ľade“, že „na ľade boli včera pekné baby“ a že sa poznáme „z ľadu“. Klzisko na Trnavskej v rokoch po vojne nemalo zastrešenie. Na bokoch boli len nízke drevené tribúny. Krídlo šatní letného kúpaliska, ktoré bolo blízko pri klzisku, slúžilo v zime na prezliekanie a odkladanie vecí korčuľujúcich.

Na rozdiel od súčasnosti na klzisku stále znela z reproduktorov hudba. Najnovšie šlágre z gramofónových platní. Zvuková kulisa vytvorila nenapodobiteľnú atmosféru. Hudba stíchla len vtedy, keď hlas prikázal okamžite zmeniť smer jazdy. Zbrúsený sneh z ľadu odhŕňali pracovníci klziska počas korčuľovania širokými zhŕňačmi s rúčkami. Túto prácu mal na starosti pán Parajka, mohutný chlap. Jeho podriadení zhŕňali nemilosrdne, kto si nedal pozor, už sa šmýkal po ľade pred ich zhŕňačmi. A mal čo robiť, aby sa dostal preč predtým, než sa dostal pred sklopené mantinely nad odpadovou šachtou. Samozrejme, každý takýto prípad bol dôvodom na všeobecný hurónsky smiech.

Dnešní futbalisti si nevedia ani predstaviť, pred akými diváckymi kulisami sa v Bratislave hrávalo napríklad v 50. rokoch. V ovále hľadiska „ešky“, teda ŠK Slovan Bratislava, bola hlava na hlave. Tiesnilo sa tam aj 40-tisíc divákov. Vedľa na divoko zarastenej lúke, na ktorej teraz stojí stavba Národného tenisového centra, boli drevené konštrukcie na odloženie bicyklov. Pred zápasmi bola táto lúka plná, bicykle stáli jeden vedľa druhého. Autá som si veru žiadne nevšimol. Nanajvýš tam boli motocykle.

My chalani sme chodili na zápasy načierno. Bol to rozšírený spôsob, preto boli pozdĺž múru a plota areálu štadióna rozostavení usporiadatelia s palicami a prútmi v rukách. No my sme murovaný plot preliezali v severozápadnom kúte. Vyliezli sme naň zo spomínaného bicyklového parkoviska a zoskočili hneď za chrbtom toho, čo odtrhával ústrižky zo vstupeniek poriadnym občanom vchádzajúcim cez vchod. Zväčša tam slúžil pán Chlebeček, otec krásnych dcér. Ten bral svoju úlohu veľmi zodpovedne. Dilemu, či ďalej odtrhávať zo vstupeniek, alebo rozbehnúť sa za nami, vždy vyriešil v súlade so zmyslom pre povinnosť. Trhal ďalej...

Otto Zinser
(Koniec)