Na neprístupné filmy sme chodili do Atlonu a Reduty
Napriek všeobecnej núdzi začali v kinách premietať filmy. Do kina Alfa v Živnodome (teraz Nová scéna) som chodil aj počas vojny na grotesky Max a Móric. Grotesky premietali aj vo Weltspiegli (kino Mladosť).
Po vojne nás fascinovali americké vojnové filmy, ako napríklad Perute pomsty, Guadalcanal, Päť Sullivanov a ďalšie. Hrali ich v Uránii (teraz Hviezda), Nástupe (neskôr kino Slovan a teraz divadlo West), Atlone, Redute, Luxe (teraz Tatra), Tatre (neskôr Pohraničník a teraz divadlo), Lige (v Liga pasáži), Metropole (teraz peňažný ústav), Scale (potom Obzor), Palace na Poštovej ulici (teraz peňažný ústav), v kine YMCA a v ďalších malých kinách, v ktorých bývalo vždy nabité a diváci tam lapali po „lufte“. Preto sa im hovorilo „švickisne“. Vydýchaný vzduch neosviežil ani voňavý „ozón,“ ktorý uvádzačky počas premietania striekali do vzduchu z pumpičiek.
Návšteva kina bola pre nás zážitkom a vstupenky boli úzkym profilom. Podnikavci ich stačili vykúpiť dopredu a potom predávať za vyššiu cenu. Kiná boli preplnené, o televízii v obývačke vtedy nikto ani nechyroval. Až keď začali chodiť do kín sovietske filmy a navyše po našom „žurnáli“ premietali pred každým filmom aj filmový spravodajský týždenník zo sovietskej produkcie, návštevy redli.
Neskôr sme si obľúbili kino Palace premenované na kino Čas v budove hotela Palace na Poštovej ulici. Premietali tam bez prestávky krátke filmy a grotesky. Začali už ráno o deviatej. Každý sa dovtípi, že tam bol v zlom počasí azyl pre všetkých blicerov. Veková hranica pre neprístupné filmy bola pätnásť rokov. Bola to krutosť. Stačilo, aby sa vo filme milenci dvakrát pobozkali, a už bol film pre mládež neprístupný. Uvádzačky každého kontrolovali ako divé.
Mali sme vyskúšané, že najlepšie bolo na neprístupné filmy chodiť do Atlonu, ktorý bol hneď vedľa kostola milosrdných bratov, a ešte do Reduty. V Atlone bolo možné dostať sa pred predstavením po bočnom schodišti na prvé poschodie do záchodu. Tam sme museli čakať na začiatok predstavenia a potom sa všuchnúť do tmavej sály. Uvádzačky odtrhávali ústrižky zo vstupeniek dolu na širokom schodišti vo vstupnej hale.
A v Redute bol uvádzačom starý dedko, ktorý bol skoro slepý. Stačilo sa pred ním postaviť na špičky. Niektoré uvádzačky boli také zlomyseľné, že cez prestávku medzi žurnálom a filmom pohľadom kontrolovali rady, či tam nesedí niekto pod vekovým limitom. Kto sa nestačil skryť, vystavil sa strašnej hanbe. Uvádzačka sa nerozpakovala nahlas na neho zakričať a za všeobecného veselia prítomných ho za golier vyviesť von.
Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce)