Nábojnice boli obľúbenou

Pri hrách na uliciach, nezastavaných parcelách alebo prielukách sme hlad ani veľmi nepociťovali. Ale keď nám už v bruchu veľmi škŕkalo, odbehli sme domov po chlieb s masťou a „šnitlingom“ (pažítkou).

A to bol moment, na ktorý veľa „šracov“ (malých chalanov) čakalo. Keď chalan vychádzajúci z brány domu s krajcom v ruke ako prvý zakričal „nix polovic“, vyšiel zo súboja dobre. Nemusel sa s nikým o chlieb deliť. Ale ak ho niekto predbehol a zakričal „vos polovic“, musel mu polovicu krajca chleba alebo koláča dať.

Ináč sme boli poriadne vychudnutí. Keď fúkal vietor, rodičia nám doma so smiechom prikazovali, aby sme si dali do vreciek „kvichty“, aby nás neodfúklo. Kvichty, čiže závažia na kuchynské váhy, boli v každej domácnosti. Počínajúc sériou mosadzných v drevených krabičkách od jedného po 25 dekagramov a končiac dvojkilogramovým zo železa.

Niekedy sme sa priplietli aj medzi dievčatá a hádzali sme skielka do kriedou nakreslených štvorcov škôlky. Keď sme poslepiačky kráčali z jedného štvorca do druhého, pýtali sme sa ostatných: „Pini?“ Keď sme stúpili na čiaru alebo vedľa, ozvalo sa: „Nepini!“ Mnohí si ani neuvedomili, že otázka „pini“ je v prešpuráckom dialekte vyslovené nemecké: „Bin ich?“, teda: „Som?“

Výraz záškoláctvo sme nepoznali. My sme totiž len „blicovali“. Ráno sme sa dohodli, že pôjdeme na blic a bolo to. Po vojne sme pri blicovaní blúdili po zákopoch a hľadali aspoň „hilzne,“ keď už nebolo nábojov. Hilzne, teda prázdne nábojnice, boli vyhľadávanou trofejou najmä počas vojny, keď sa nad Bratislavou občas pustilo pár nemeckých stíhačiek guľometmi do rojov spojeneckých bombardérov. Po vojne sme sa hrali aj s delostreleckou muníciou, ale aké je to nebezpečné, to sme zistili až vtedy, keď jednému z nás nálož v hlavici vybuchla a prišiel o nohu.

V tom čase obohatili náš slovník aj ruské výrazy pochytené od červenoarmejcov, ale tie sa na publikovanie nehodia. Osvojili sme si aj anglické slová. Nevedeli sme, čo znamená breakfast, lunch a dinner, ale ovládali sme, čo obsahujú balíčky z voskovaného kartónu opatrené týmito záhadnými nápismi. Samozrejme, že sme ich čítali presne tak, ako keby boli slovenské. Do skladu Lihag na konci Mlynských nív privážali celé vlaky od americkej pomocnej organizácie UNRRA potraviny. Boli to dávky pre amerických vojakov a teraz slúžili pre civilov ako lahôdka. Z týchto balíčkov som spoznal lisované sladené kakao, slané keksy, pre mňa neidentifikovateľnú chuť grapefruitovej šťavy, mliečnu čokoládu, žuvačky a iné delikatesy.

Robotníci, ktorí vagóny vykladali, kradli balíčky a ukrývali si ich vnútri na trámy. Postupovali z vagónu do vagónu. Keď sa večer vracali a chceli si odložené balíčky vziať, už tam neboli. Predbehli sme ich. Snorili sme po všetkých vyložených vagónoch. A potom sme si vymieňali breakfast za lunch alebo dinner. Vylizovali sme tégliky s jamom, ochutnávali sme čosi aromatické, čo bola instantná káva, džgali sme sa cukríkmi a hádzali po sebe tabletkami, ktorými si vojaci na fronte upravovali vodu na pitnú.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce)