Ako sa žilo v evanjelickom starobinci

Za záhradou pokoja stojí veľký červený dom. Je to dom usilovnej lásky, kde siroty nachádzajú domov, kde chorí nachádzajú opateru. A ľudia, ktorí sa unavili na strastiplnej plavbe po mori života, tam nachádzajú bezpečný a pokojný prístav. Dospeli do cieľa.

Široké pohodlné schody stúpajú k širokým presvetleným chodbám s mnohými dverami. Raz sa otvoria jedny, o chvíľu zas druhé. Vychádzajú z nich tmavé postavy s bielymi vlasmi, zhrbená podopierajúca sa o palicu, malá a zaoblená, či vysoká vzpriamená s vážnou tvárou. Do vrások život často vyryl hlboké brázdy, tváre sú však obyčajne milé a priateľské, vyjadrujú spokojnosť a odovzdanosť.

Dvere sa priateľsky otvárajú a my radi prijímame pozvanie vstúpiť. Izby sú tu väčšie aj menšie, niektoré s jedným oknom, iné s dvoma. Cez vysoké svetlé okná dnu bohato prúdi svetlo. Je tu ústredné kúrenie, takže netreba vynášať popol, ani prinášať uhlie. Na druhej strane sú obyvatelia ukrátení o pocit príjemného blčania horiaceho ohňa v peci, na ktoré boli po celý život zvyknutí a ktoré tak spríjemňuje dlhé zimné večery. Mnohým spočiatku chýba jemné svetielko petrolejovej lampy, ale čoskoro si zvyknú na prednosti elektrického osvetlenia. Pevný umývací stôl so zapusteným umývadlom a tečúcou vodou sa ľahko používa a betónová podlaha sa ľahko udržiava v čistote.

Všetko je tu jednoduché, moderné, účelné. Tí, ktorí sa sem nasťahujú, prinášajú so sebou teplo, príjemný pocit, atmosféru domova. Prinášajú sem skutočne časť svojho domova: posteľ, na ktorú sú zvyknutí, pohodlnú sofu a okrúhly či hranatý stolík pri nej, skrine, písací stôl, pohodlné kreslá, stolík so šicími potrebami („ein Nähtischchen“), dokonca aj šijací stroj, záclony, deky, podušky, koberce či staromódne podušky pod nohy (Fusskissen), ktoré zmierňujú chlad podlahy. Nájdu sa tu aj starožitné zrkadlá v pozlátených rámoch a obrazy, veľmi veľa obrazov. Najčastejšie visia na stenách fotografie tých najbližších: rodičov, súrodencov, manželov a manželiek, detí. Často sú to obrázky bývalého domova, kde sa odohrávali radosti aj strasti, až kým osud uzavrel svoje dvere a otvoril inú bránu - tú, ktorá vedie do prístavu pokoja. Taký je život ľudí medzi stenami červeného domu.

Z bezpečného miesta sa obyvatelia pozerajú von, sledujú čo sa vonku odohráva, zúčastňujú sa toho. Tešia sa s tešiacimi, smútia spolu so smútiacimi. Dianie sveta sa pred nimi odvíja ako ohromné divadelné predstavenie, ale červené steny domu odrážajú vysoko sa vzpínajúce vlny udalostí, takže sa nemôžu preliať cez jeho prahy. Vítanú zmenu v jednotvárnom každodennom živote znamenajú návštevy. Predstavujú živý kontankt medzi životom v prístave a vonkajším svetom.

Z niektorých okien domu možno vidieť na veľkú tichú záhradu. Na jar a v lete sem z tej záhrady preniká vôňa kvitnúcich gaštanov a ruží. Medzi tujami a kríčkami cyprusov a tmavým brečtanom presvitajú nezábudky, sirôtky a pelargónie, na jeseň zasa astry a chryzantémy. Medzi mini stoja biele kamenné tabule a čierne kríže. Nad záhradou sa vznáša hlboký pokoj.

Pohľady ľudí žijúcich v pokojnom prístave zablúdia občas von na víriaci sa prúd života, inokedy na záhradu pokoja. Vidia, ako prichádza jar, leto, jeseň, zima, ako roky plynú v nekonečnom kruhu návratov. V príjemnom prostredí pokojného prístavu sa tešia každému dňu a každému roku, ktoré prijímajú ako láskavý dar z rúk Všemohúceho.

Podľa poviedky Elsy Grailich „Im Hafen“ o živote v evanjelickom starobinci okolo roku 1925 preložil a upravil Štefan Holčík

U starých Prešporákov