1975: Keď Smrtka kosila v blízkych kruhoch

Vo februári umrel náhle starý dobrý kamarát, filmový režisér Elo Haveta. Stačil s nami ešte nakrútiť celovečerný film Slávnosť v botanickej záhrade. Keď mi okrem neho umrelo ešte zopár bratislavských kamarátov, zľakol som sa a rýchlo som sa išiel schovať do hotela Modra v meste Modra. Niežeby mi niečo bolo, ale - mám takú teóriu - Smrtka kosí v blízkych kruhoch. Má v tom systém.

Raz začne kosiť psov - kockeršpanielov, inokedy inžinierov a v tom čase šla zrejme po nás - bratislavských bohémoch. Ešte aj národného umelca Alexandra Matušku sťala Smrtka v Avióne. V hoteli MODRA v meste Modra mala sústredenie Lúčnica. Neviem prečo, ale lúčničiarky na mňa zdravotne (psychicky) pôsobia celoživotne veľmi životodarne.

Aj iní vravia, že lúčničiarky sálajú zo seba akési lúče (preto sa volajú lúčničiarky). Tie lúče predlžujú život. Po týždni som sa vrátil do Bratislavy a zostal som živý a zdravý! Avšak herec Karol Skovay, kulisár na Novej scéne Ľudevít Pertók (zvaný Fico), ako ani básnik Pavol Horov a môj zubár MUDr. Ivan Wenzel ten rok 1975 neprežili. Česť ich pamiatke! Prežili sme po bratislavských baroch a vinárňach hodnotné debaty. Dovidenia v pekle, priatelia!

Úľak z pobytu Smrtky v bratislavských uliciach ma prinútil oholiť si fúzy, aby ma - nedajbože - nespoznala. Zrejme to pomohlo. Na svadbe Karola Čálika s jeho krásnou Markétou som už svedčil - spolu s lordom Petrom J. Oravcom - celkom nebojácne. Pri svadobnom tableau som sedel s nevestinou babičkou, ktorá mi hovorila „pane Satoranský“.

Bola to slávna svadba, na ktorej predviedol choreograf Boris Slovák parádne artistické číslo so svadobnou tortou. V roku 1975 bola spevohra Novej scény na zájazde vo východnom Berlíne. Sólista Rozsíval kúpil svojmu synovi bubny, ja som si za 6 mariek kúpil vreckové hodinky, na ktorých bol zozadu reliéf parnej lokomotívy!

V roku 1975 sme mali s Lasicom premiéru spevohry PLNÉ VRECKÁ PEŇAZÍ, ktorú na text Jána Soloviča skomponoval Igor Bázlik. Spevohra sa začínala duetom Mám päť korún, ktoré zľudovelo. Dielko vyšlo na platni v OPUSE a žiaci púšťali pesničku v školských rozhlasoch - vždy, keď mali vybrať po päť korún na návštevu kina. V roku 1975 som bol prvý raz vo väzení v budove Justičného paláca. Nie ako odsúdený! Nie. Ako Dedo Mráz pre dozorcov a väzňov. Doteraz mi znie v ušiach potlesk väzňov z vnútorného dvora väznice. V maske Deda Mráza som predstúpil v jedálni pred delikventov, recidivistov, mankárky a ostatnú svoloč Bratislavy. Nikto z nich neveril, že som naozaj Dedo Mráz. Bolo treba niečo vymyslieť.

V ruke som mal zvonček. Dal som ho podržať holohlavému vrahúňovi v prvom rade. Požiadal som ho, aby nevyzváňal, lebo zvonček privoláva snehovú metelicu. Keď som to povedal, celá sála sa hrozne rozrehotala. Nikto tomu neveril. Dozorcom sa až zväzky kľúčov natriasali od smiechu. Čo sa však nestalo? Vonku začal padať sneh. Vo velebnom tichu, uprostred mesta, sa znášali na väzenský dvor obrovské vločky! Všetkým prešiel smiech, úctivo sa rozostúpili, a keď som odchádzal cez dvor, zaznel zhora z väzenských okien potlesk! Zrejme sa väzni morzeovkou po železných rúrach dozvedeli, kto som, čom som. Vydobyl som si v bratislavskej base taký rešpekt, že ma veliteľ väznice kapitán Č. osobne odprevadil až po kaviareň Olympia, kde sme potom lumpovali dva dni. (Kľúče od Justičného paláca mal po celý čas so sebou.)

Július Satinský
SN, 27. november 1997