1976: Zrazu bolo plno okrúhlych narodenín

Do kín v tom roku prišiel geniálny Felliniho film AMARCORD. Mestečko v ňom, chlapčiská, ženy na korze, mussoliniovci - veľmi mi to pripomínalo Bratislavu môjho detstva. V Parku kultúry a oddychu - nepochopiteľne v tanečnej sále - vystúpilo prvý raz brnianske avantgardné DIVADLO NA PROVÁZKU.

Väčšinou sme trávili večery vo vysokoškolskom klube. Dievčatá začali nosiť nohavicové sukne a make up bol čoraz výraznejší. Chlapi už nosili veľmi dlhé vlasy, ale náušnice do módy ešte neprišli. Saká sa krátia a uvoľňujú. V Jugoške a v Taliansku mali obrovské zemetrasenie. Starčekovcov - manželský pár, zachránilo to, že boli v špajzi, keď to na nich spadlo. Okrem baterky a tranzistorového rádia mali aj kečupy a zaváraniny, takže vydržali zasypaní skoro dva týždne. V rádiu počúvali, že na ich ulici záchranári odstraňujú ruiny a tak rádio živilo v nich nádeje.

V roku 1976 som pre istotu do našej špajze na Dunajskej ulici umiestnil na regál tranzistorové rádio a baterku. Dostal som družstevný byt. Novostavbu stavali vyše desať rokov a nemá ani jeden pravý uhol. Rámy s oknami vypadávali na ulicu, dvere sa samé otvárali a zatvárali... Pozemné stavby Nitra odovzdali dom, ktorý by v prípade zemetrasenia nevydržal ani jeden bal. Chvalabohu, stojí doteraz, lebo na našej ulici doteraz nijaké „terramoto“ (zemetrasenie po taliansky) nebolo.

Zrazu bolo plno okrúhlych narodenín: Martin Ťapák a Boris Slovák mali po päťdesiat, Ferko Dibarbora šesťdesiat a Martin Gregor sedemdesiat. Pamätám sa, že sme Dibarborovi venovali palicu, ktorú vlastnoručne pomaľoval Marián Vanek - známy bratislavský karikaturista, žijúci tuším vtedy už v Čechách.

Umrel Mao Ce Tung a Agatha Christieová. Po Agathe zostali dobré detektívky, po Maovi miliarda červených Číňanov. Čínsku reštauráciu v tom roku ešte v Bratislave neotvorili ani jednu. Zlodeji áut ešte nejestvovali. Ak niečo z auta ukradli - bolo to len príslušenstvo. Pamätám sa, že nám ukradli z renaultky reflektory. Jednoducho ich vytrhli - len kábliky viseli z kapoty. Hneď sme zašli na VB ohlásiť krádež reflektorov. Službukonajúci príslušník VB spísal zápisnicu a dal nám ju podpísať. Zápisnica sa začínala nadpisom: „Krádež reflektorov“. Smiať som sa začal pre istotu až na ulici. „U dvoch levov“ nemali radi, keď sa im niekto smial. Neskoršie som tam bol pečený varený. Niežeby som bol priamo udavač - ale kolegovia, ktorým zobrali vodičský preukaz, ma tam posielali poň - ja som totiž vodičský nemal a bol som teda v oblasti motorizmu neutrál. Mňa ako nešoféra nemali za čo „pérovať“ a ja som ich vždy ukecal, aby kamarátom preukaz vrátili.

Kapela aj „hovorené slovo“ (L+S) sme boli zamilovaní do našej šéfky JANY KOCIANOVEJ, s ktorou sme po republike mali 115 koncertov. Dala nám ušiť smokingy, aby sme trochu vyzerali. Prvých sto koncertov sme ich splácali - ale potom sme si postupne prišli na svoje.

Na Novej scéne nám umrel vynikajúci komik v operete Ernest Kostelník, a to len preto, že si kúpil šnurovacie topánky. Keby si kúpil mokasíny, možno by žil dodnes. Ráno si zaväzoval šnúrky, poskakoval na jednej nohe a to mu neurobilo dobre.

My Bratislavčania, ktorí sme zostali verní mokasínam, sme silvestrovali v roku 1976 ešte stále v Kryštál bare, kde už je teraz banka - ako vlastne všade.

Július Satinský
SN, 18. decembra 1997