Spomienky na niekdajšiu Valonskú ulicu VI.

Sánkovať alebo lyžovať sme sa chodili na Kolibu alebo na Bubnovku. S nastávajúcou zimou prichádzala do ulíc vôňa pečených gaštanov. Tma, zapálená liehová lampa nad pieckou, v ktorej sa piekli. Do toho tíško padajúci sneh. Viete si predstaviť niečo krajšie?

Výklady obchodov boli vyzdobené a ponúkali vianočný sortiment. Vianoce v Bratislave boli tiché a pokojné. Panovala sviatočná nálada, ktorá sa preniesla aj do ľudí. Boli k sebe úctivejší, ohľaduplnejší a priateľskejší. Žiadne búchanie petárd a delobuchov. Toto prišlo do Bratislavy až po vojne s prisťahovalcami, ktorí si priniesli tieto zvyky so sebou z domu. Na Silvestra sa konali rôzne zábavy.

U nás doma boli Vianoce skromné. Postavil sa malý stromček, ktorému sem-tam namiesto ihličia trčali holé drôty. Navešali sa „salónky“ (do strieborného papiera zabalená polovica kocky cukru). zapálili sa sviečky a rachétle. Na večeru bola kaša krupice posypaná škoricou a cukrom. Pod stromčekom bolo pár jabĺčok, orechov a sušených sliviek. Niekedy mama urobila zemiakové placky, ktoré boli veľmi chutné. Chutia mi i dnes, aj keď si ich už robím sám. S rodičmi sme pravidelne chodili na Blumentálsky cintorín starať sa o hroby. Blumentálsky a vedľa neho Evanjelický cintorín boli vedľa seba na dnešnom Račianskom mýte. Z Valonskej ulice to nebolo ďaleko. V nedeľu sme s mamou chodili na Kalváriu. Na Hlbokej ceste bol sirotinec. Na pobožnosti tam spievali siroty. Bol to viachlasný prekrásny chorál. O kúsok ďalej nad sirotincom boli dve studničky. Pri každej bol na reťazi plechový hrnček na vodu. Náš výlet sa končil v údolíčku pri kostole na Kalvárii. Keď sme boli starší, chodili sme už sami na výlet, na Kamzík, alebo sa okúpať či člnkovať na Železnú studničku. Samozrejme, že sme šli tam aj nazad pešo. Bola to pekná prechádzka.

Naším kinom bolo kino Olympia, po našom „švickisňa“. Majiteľom bol pán Frankl, ktorý predával vstupenky, robil biletára, premietal a občas vošiel do kina s veľkou pumpou, ktorou rozprašoval voňavú hmlu, aby sa dalo dýchať. Chodili sme sa tam pozerať na Mikimausa, Laurela a Hardyho, Pat a Patachona. Kovbojky a dobrodružné filmy boli pre mládež do 15 rokov zakázané. Pán Frankl nám však vstupenky do prvého radu predal. Tá bola asi dva metre od plátna.

Rudolf Pinďák a Karol Menschy, Valonská 26