Miestodržiteľ v paláci nikdy nesídlil

Príslušníci rodiny Habsburgovcov vojnovými víťazstvami, diplomatickými ťahmi a premyslenými sobášmi získali mnohé európske tróny a kráľovské koruny. Jeden človek však ťažko mohol skutočne panovať vo všetkých svojich krajinách. Preto sa dával obyčajne zastupovať vysoko postavenými príbuznými, ktorí vládli namiesto panovníka pod titulom miestodržiteľ, locumtenens, gubernátor.

Panovník, ktorý natrvalo žil vo Viedni, vymenovával svojich miestodržiteľov obyčajne v Bruseli, Prahe, Prešporku. V Prešporku bol napríklad miestodržiteľom pred svojím sobášom s Máriou Teréziou jej snúbenec František Štefan, knieža Lotrinské, o dve desaťročia neskôr Albert, knieža Saské a Tešínske, synovec a súčasne zať Márie Terézie. Keďže miestodržitelia boli v krajine svojho pôsobenia obyčajne cudzincami, ukázalo sa potrebné zriadiť úrad z občanov krajiny, ktorý by miestodržiteľovi „pomáhal vládnuť“. V Prešporku takú inštitúciu zriadili v roku 1723. Miestodržiteľská rada mala 22 členov. Jeden z nich býval riaditeľom Kancelárie miestodržiteľskej rady. Všetci museli byť poddanými uhorského kráľa (na rozdiel od miestodržiteľa). Nezáležalo na tom, či bol člen miestodržiteľskej rady katolík či evanjelik, musel však byť šľachtic. Zastúpené boli všetky tri šľachtické stavy: preláti, magnáti, aj zemania. Miestodržiteľská rada zamestnávala množstvo výkonných úradníkov, notárov, pisárov, archivárov, účtovníkov, poslov, vyjednávačov, vrátnikov. V roku 1723 mala 43 zamestnancov, v roku 1783 ich bolo 118.

Miestodržiteľská rada a jej úrad museli mať v hlavnom meste kráľovstva dôstojné sídlo. Preto štát vykúpil niekoľko meštianskych domov v susedstve radnice na Hlavnom námestí, a dal ich prestavať pre potreby novej inštitúcie. Okrem množstva „kancelárií“ zriadili na poschodí veľkú zasadaciu sieň rady. Aspoň 12 členov rady muselo byť stále prítomných v meste, lebo uznesenia sa museli prijímať nadpolovičnou väčšinou hlasov. Sám miestodržiteľ nikdy v paláci nesídlil. Bol to Dom miestodržiteľskej rady - Domus Consilii Regni, na rozdiel od Paláca miestodržiteľa, kde mohol miestodržiteľ bývať. František Štefan Lotrinský býval v paláci Pálffyovcov pod Hradom, ktorý vtedy nazývali aj „lotrinskou rezidenciou“. Albert Sasko-Tešínsky býval v Novom paláci, ktorý dal pristavať k východnej fasáde kráľovského paláca na Hrade. Po zrušení rehole jezuitov sa stal ich bývalý kostol, postavený pôvodne ako modlitebňa evanjelikov, dvorným kostolom miestodržiteľa.

Dom - „palác“ - miestodržiteľskej rady bol náležite upravený a vyzdobený. Jeho interiéry boli zariadené na najvyššej úrovni, najmä reprezentačná zasadacia sieň. V roku 1784 však na príkaz Jozefa II. preniesli sídlo miestodržiteľa aj jeho rady do Budína. Do uvoľnenej budovy nasťahovali mestskú strážnicu a rôzne úrady. Po druhej svetovej vojne budovu používali viaceré inštitúcie a podniky. Objekt sa veľmi zničil. Po nežnej revolúcii sa stal zariadením Úradu vlády SR. Počas rekonštrukcie sa podarilo zistiť mnohé dôkazy stáročného vývoja areálu, nepochopením zodpovedných pracovníkov investora sa však mnohé aj zničilo. K zbytočne zničeným pamiatkam v Bratislave možno pripočítať celú pôvodnú maliarsku dekoráciu radnej siene, ktorá bola omnoho cennejšia než na prízemí (teraz kaviareň) za drahé peniaze zrekonštruovaná tuctová šablónová maľba stien z 19. storočia. Baroková dekorácia fasády je nepochopiteľne zjednodušená, hoci podľa zachovaných fotografií bolo možné zrekonštruovať originálne detaily.

Čas ukázal, že dnešné využitie objektu nie je vhodné. Oveľa vhodnejšie by bolo objekt odovzdať hlavnému mestu, ktoré je pripravené sprístupniť ho verejnosti a využiť na kultúrnospoločenské účely.