Hry priateľstva a skvelých výkonov

V roku 1952 zorganizovali Helsinki hry XV. olympiády, hry výnimočné svojou atmosférou i výkonmi. Po prvý raz sa svetu...

Československo vyslalo do Škandinávie 106 olympionikov, výnimočnosť získal najmä jeden - Emil Zátopek, víťaz v behu na 5 a 10 km i v maratóne. Celkovo získali reprezentanti ČSR 7 zlatých, 3 strieborné a 3 bronzové kovy. Zo slovenských účastníkov bol najúspešnejším opäť pästiar, v Tormových zlatých šľapajach kráčajúci Ján Zachara (1928), bronz zavesili na krk zápasníkovi Mikulášovi Athanasovovi (1930-2007).

Šesť Bratislavčanov sa snažilo v krajine tisícich jazier uspieť, až piati z nich vo vode či na vode. Výborne odštartoval svoju účasť piešťanský plavec Ľudovít Komadel (1927), ktorý sa usadil natrvalo v Bratislave v roku 1951 po skončení štúdia na lekárskej fakulte. Neskôr známy telovýchovný lekár, vedec a pedagóg začal v Helsinkách zostra, keď v rozplavbe na 200 m prsia časom 2:38,9 min vyrovnal olympijský rekord a razom sa zaradil medzi favoritov. V semifinále si s prehľadom kontroloval svoje jasné postupové ambície a finále bolo istotou. V ňom to ešte po 150 metroch vyzeralo na medailu, no posledná obrátka plavcovi Slávie Bratislava vôbec nevyšla. Záverečný finiš nezmenil konečné umiestnenie - ôsme miesto. Ukázalo sa, že mu chýbalo viac skúseností z medzinárodných pretekov. Komadel reprezentoval 8 rokov, na 400 m prsia sa stal spoludržiteľom svetového rekordu (5:43,8 min).

Na prsiarskej dvojstovke sa v hlavnom meste Fínska predstavil ešte jeden Bratislavčan, Vladimír Skovajsa (1929-2002), rodák z Nového Mesta nad Váhom, ktorý začal s plávaním v ŠK Bratislava, po roku prestúpil do SPK Bratislava a na OH 1952 plával ako člen bratislavskej Slávie. Prvý titul majstra republiky získal v roku 1946 práve na trati 200 m prsia, no vo fínskej vode sa mu príliš nedarilo a časom 2:53,3 min. vypadol z bojov už v rozplavbách. Vlada Skovajsu si plávaniachtiví Bratislavčania pamätajú ako prísneho plavčíka s copom a briadkou z plavárne na Pasienkoch.

Ďalší dvaja kanoisti pádlovali už na svojej druhej olympiáde. Jan Matocha bol so svojím spolujazdcom O. Kroutilom vyradený v K-2 na 1000 m v medzijazde. Lepšie sa darilo Lubomírovi Vamberovi, ktorý v K-1 na 1000 m vybojoval šiestym miestom jeden olympijský bod. Vo veslovaní, neuspel žilinský rodák František Reich (1929), člen Slovana UNV Bratislava, vyradený vo svojej disciplíne, v skife, v opravnej jazde.

Z kolektívnych športov sa predstavili v Helsinkách iba naši basketbalisti. V silnej skupine spolu s USA, Uruguajom a Maďarskom to mali hráči ČSR ťažké a ani z nej nepostúpili. V olympijskom výbere hral aj ružindolský rodák Eugen Horniak (1926-2004), ktorý si svoju nomináciu, ako jediný Slovák, vybojoval skvelými výkonmi v drese Zdravotníka Bratislava. Úspešne sa venoval v drese VŠ Bratislava aj atletike a skončil s ňou v roku 1949, keď sa stal reprezentantom v basketbale. Ako člen reprezentácie ČSR získal striebornú medailu na ME 1955 v Budapešti.

Igor Machajdík
(Pokračovanie nabudúce)