Olympijská rodina po vojne opäť spolu

XII. olympijské hry sa mali konať v roku 1940 v Helsinkách a miestom XIII. olympiády mal byť v roku 1944 Londýn. Najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva bola tragicky proti...

Dvanásť rokov trvala násilná olympijská pauza. Po štyridsiatich rokoch mal Londýn v roku 1948 olympijskú reprízu. Hry XIV. olympiády vo vojnou oslabenom meste na Temži boli skromnejšie po materiálnej stránke, no nadšenie bolo obrovské a ovzdušie srdečné. Nemecko a Japonsko pozvánky nedostali, Sovieti odmietli. Televízne prenosy do londýnskych domácností boli novinkou. Medaily v umeleckých súťažiach - literatúre, sochárstve, maliarstve, grafike, hudbe a architektúre sa udeľovali posledný raz.

Medzi viac ako 4000 športovcami z 59 štátov nechýbala ani výprava 78 olympionikov Československa a ich medailová bilancia bola skvelá - 6 zlatých, 2 strieborné a 3 bronzové kovy. Prvú zlatú pre slovenského športovca na OH vôbec vybojoval boxer Július Torma vo velterovej váhe, maďarský repatriant slovenského pôvodu, ktorý bol v čase hier členom ŠK Baťovany (dnes Partizánske), azda najtechnickejší pästiar svojej doby.

S Bratislavou ho spájajú začiatky pobytu na Slovensku, pretože práve tu sa tento šesťnásobný majster Maďarska a desaťnásobný majster Československa predstavil priaznivcom boxu na Slovensku prvýkrát v priateľskom stretnutí výberu Slovenska a ZSSR.

Traja bratislavskí basketbalisti boli v olympijskom Londýne „in“. Josef Křepela (1924-1974), českobudějovický rodák, hráč Blesku Bratislava, majster Európy z roku 1946, patril medzi kľúčových hráčov nášho výberu a vynikal skvelou technikou a streľbou. Po skončení aktívnej činnosti sa stal športovým novinárom. Zoltán Krenický (1925-1976), ktorý hrával pred prestupom do VŠ Bratislava v Jednote Košice, sa práve v sezóne pred OH stal najlepším ligovým strelcom a nominácia do Londýna ho neminula. Tretím Bratislavčanom pod deravými olympijskými košmi bol Jozef Kalina (1924-1986) z VŠ Bratislava, kam prestúpil po úspešnom dorasteneckom pôsobení v ŠK Ružinov.

Československí basketbalisti mali vysoké ambície, no skutočnosť bola iná. Po prehrách s Američanmi, no najmä s Brazíliou vo štvrťfinále a potom i s Čile, obsadili iba konečné siedme miesto, čo bolo sklamaním.

Bratislavských zástupcov sme mali aj vo vodných športoch. Sympaticky si na hladkej vode počínal kanoista Jan Matocha, rodák zo Střelnej na Morave (1923) žijúci v Bratislave od svojich šiestich rokov. Člen Tatrana Bratislava dopádloval na 10 000-metrovej trati na peknej 9. priečke.

Do olympijského kajaku si sadol aj bratislavský rodák Lubomír Vambera (1925), v čase hier člen ATK Praha, ktorý skončil na 100-metrovej trati na 7. mieste.

Igor Machajdík
(Pokračovanie nabudúce)