V čase korunovácie v dome prenajímali okná

Vedenie mesta si už v druhej polovici 18. storočia uvedomovalo, že v prípade napadnutia nepriateľom by staré stredoveké gotické hradby mesto veľmi nechránili. Preto sa radní páni obrátili na kráľovnú Máriu Teréziu s prosbou, aby dovolila staré hradby zbúrať.

Povolenie dostali v roku 1774 a ako náhradu za staré opevnenie sa zaviazali postaviť okolo rozšíreného mesta nové šancové ohradenie. V roku 1775 zbúrali tri mestské brány (Laurinskú, Rybársku a Viedenskú inak Vydrickú) a veľké úseky stredovekého opevenenia na južnej a na východnej strane mesta.

Pred Vydrickou bránou už vtedy stál zájazdný hostinec Zlaté slnko, ktorého dvor sa nachádzal v mestskej priekope. Po zbúraní brány ostali stáť medzi jej bývalým telesom a chrámom svätého Martina dva múry z vonkajšieho a vnútorného opevnenia. Priestor medzi nimi bol pôvodne uličkou - parkánom - v ktorom sa pohybovali obrancovia mesta. Po roku 1775 vstavali medzi tieto dva múry úzke obytné domy, ktorých okná sa pozerali do starého cintorína okolo chrámu a do bývalej mestskej priekopy. Po roku 1780 zrušili podľa nariadenia kráľa Jozefa II. aj cintorín. Zbúrali malé domčeky, ktoré predtým stáli pri Dlhej (teraz Panskej) ulici oproti palácu grófa Csákyho. Šikmú plochu bývalého cintorína upravili na námestie stúpajúce smerom k Dómu. Toto námestie bolo potom až do roku 1830 svedkom príchodu panovníkov do chrámu na korunovanie.

Domy okolo námestia poskytovali svojim obyvateľom neobvyklú výhodu. V čase kráľovských korunovácií mohli zarobiť na prenájme okien, z ktorých sa dal sledovať slávnostný príchod kráľa či kráľovnej a pozvaných hostí do chrámu. Divadlo síce trvalo len krátko, ale tomu, kto okno prenajal, mohlo priniesť sumu, z ktorej sa dalo žiť aj niekoľko mesiacov. Po poslednej korunovácii atraktívnosť domov okolo námestia zanikla. Úzke domy, postavené medzi múrmi starého opevenia, neposkytovali mimoriadny komfort, preto ich obývali chudobnejší ľudia. Keď ich stavali, boli už múry opevnenia 500 rokov staré. Domy medzi nimi stavali ako dočasné stavby a nikto vtedy nepredpokladal, že by mali vydržať ďalších najmenej 200 rokov.

Pred prvou svetovou vojnou upravili Dómske (teraz Rudnayovo) námestie vybudovaním terasy a otvoreného schodiska, ktoré projektoval tunajší architekt Franz Wimmer. Námestie dostalo veľkomestský charakter, dolný z domov zmenil svoju fasádu. Svah pred ním odkopali, takže z bývalého suterénu sa stalo prízemie. Vstupné dvere sa ocitli príliš vysoko, preto museli pred nimi vybudovať malé schodište. Horšie však bolo, že z terasy začalo do domu veľmi zatekať.

O viac ako pol storočia neskôr, pred výstavbou Nového mosta, museli zbúrať synagógu neológov na Rybnom námestí, ako aj kus pôvodnej stavby zájazdného hostinca Zlaté slnko, ktorý ešte za synagógou stál. Dom na Rudnayovom námestí sa odhalil aj zo západnej strany, ktorá predtým nikdy nebola viditeľná.

Bol vo veľmi zlom technickom stave, a jeho rekonštrukcia trvala dve desaťročia. Dnes je zachránený a bude ozdobou mesta. Škoda len, že jeho fasáda je natretá absolútne nevhodnou krikľavou žltou farbou. Možno to má byť na rozlíšenie od nepravidelne ohraničeného sokla stavby, ktorý je v skutočnosti pôvodným vonkajším múrom mestského opevnenia. Táto strana stavby však nikdy žltá nemohla byť, lebo až do polovice 19. storočia sa trvanlivá žltá fasádna farba vôbec nedala vyrobiť. Historický objekt by pôsobil oveľa lepšie, keby bol biely alebo sivý, ako bývalo kamenné mestské opevnenie.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus