Pracovné príležitosti na Dornkappli

V mestskej časti Bratislavy - Dornkappel boli počas I. ČSR len obmedzené pracovné príležitosti, a tým aj možnosti zárobku, z čoho vyplývala nízka životná úroveň prevažnej časti jej obyvateľov, ako aj nevyhovujúci zdravotný stav obyvateľstva.

V miestnej tehelni, kde bol majstrom môj dedo Emanuel Houška, pracovalo približne 50 robotníkov. Tí kopali hlinu až do hĺbky 1,5 metra, napĺňali ňou železné vozíky nazývané „ponvágle“, formovali surové tehly, ktoré vozili do sušiarne, kde ich ženy ukladali.

V miestnom majeri pracovalo 20 stálych robotníkov v živočíšnej výrobe (tzv. panskí bíreši, koniari, kŕmiči a dojičky) a okrem zimných mesiacov aj sezónni pastieri a pracovníci rastlinnej výroby. U obchodníkov a živnostníkov pracovalo približne 50 stálych pomocných pracovníkov.

Viacerí obyvatelia sa zamestnali aj mimo územia Dornkapple. Najviac z nich pracovalo v  cvernovej továrni, približne 180, v továrni na umelý hodváb Danubius 60-70, v gumonke 30-40 a po 12-25 robotníkov v továrni na káble, Dynamit Nobel, Stollwerck, Klinger, v tabakovej a kefovej továrni a podaktorí boli zamestnaní aj v pivovare Stein (u Steina pracovali aj moji dvaja strýkovia Jozef a Emanuel Houška).

 V ďalších továrňach a závodoch v meste pracovalo približne 40-60 robotníkov. Ich pracovný čas bol 48 hodín týždenne a ich nízke zárobky sa pohybovali od 100 do 250 Kč týždenne u dospelých ( u mužov viac ako u žien) a u mladistvých len od 50 do 90 Kč.

Niekoľko mladých žien pracovalo v meste ako úradníčky, predavačky a v iných povolaniach za mesačný plat 300 - 800 Kč, upratovačky a slúžky ešte za menší. Museli však cestovať do mesta, prevažne na bicykloch alebo vlakom a v rokoch 1931 - 1939 autobusmi s otvorenými dverami linky T z Filiálnej stanice na Dornkappel.                  

Viac ako polovica robotníkov z Dornkapple pracovala sezónne. Stavební robotníci (vrátane robotníkov na stavbe ciest a železničných tratí) zarábali priemerne 2,80 Kč na hodinu. Najlepšie zárobkové podmienky mali robotníci vo vinohradoch v Bratislave, Rači a Vajnoroch, a to muži ako kopáči,  pri reze viniča a nosení putní hrozna, pričom dostávali aj stravu a víno.

Ženy pracovali pri zbere hrozna a tzv. zelených prácach a mali tiež slušné zárobky, žiaľ, len krátko počas sezóny. Najhoršie na tom boli sezónni robotníci (prevažne ženy) u bulharských záhradníkov, ktorých polia sa nachádzali pri Trnavskej ceste, smerom na letisko, ako aj smerom do Vrakune a Prievozu, kde sú dnes vybudované ružinovské sídliská, ako aj rôzne obchodné reťazce a podniky. Ich denná mzda sa pohybovala v rozpätí 6-8 Kč.

V čase mojej mladosti sme si u bulharských záhradníkov zarábali ako študenti  cez prázdniny. Mzdy boli aj vtedy také nízke, že moja matka s úsmevom hovorila, že jedlo, ktoré mi dáva so sebou, je dvojnásobne drahšie ako môj zárobok.