Koliba expo po návrate upadla do priemeru

Na Slovensku nie je veľa takých stavieb, ktoré postavili na druhom konci zemegule a potom premiestnili späť k nám. Reštaurácia KOLIBA EXPO na bratislavskom Kamzíku sa takouto históriou pochváliť môže, pretože v roku 1967 reprezentovala vtedajšie Československo na svetovej výstave EXPO v kanadskom Montreali.

Rozhodli sme sa teda otestovať a zakúsiť pocit, aký možno mali návštevníci výstavy, ale hlavne aký dojem si o nej možno urobiť dnes.

Koliba expo stojí v atraktívnom prostredí Bratislavského lesoparku, takže svojím charakterom drevenej stavby svoje okolie ničím neruší. Drevo je pochopiteľne dominantným prvkom aj v priestrannom interiéri zariadenom v štýle slovenského folklóru. Prestieranie je vzorové, azda len keby sme chceli byť punktičkári, príbory by mali byť vyleštené a zbavené zaschnutých kvapiek vody. Pre tých, ktorým klimatizované priestory nevyhovujú je tu terasa, kde sa dá v lete príjemne posedieť, pravda, ak vám nevadia nálety dotieravých komárov.

Na jedálnom lístku sú jedlá z bežne dostupného mäsa - bravčové, hovädzie, hydina, ryby. V ponuke Koliby je aj divina, z ktorej však v čase našej návštevy mali len guláš. Tak sme si teda vybrali, zo studených predjedál tuniaka s jablkovou smotanou a špargľu s omáčkou z modrého syra. Zvlášť chutný bol čerstvý biely chlieb, ktorý nám k nim priniesli. Z polievok sme ochutnali cesnakový krém s opečeným chlebom a fazuľovú s údeným mäsom a rezancami. Na náš vkus sa nám vo fazuľovej zdalo byť príliš veľa chrupaviek.

Ako teplé predjedlo sme si objednali toast s hydinovou pečeňou, no nezistili sme ako chutí, pretože čašníčka naň jednoducho zabudla. To je tak, keď si niekto myslí, že sa môže spoľahnúť len na svoju pamäť. Ako hlavný chod nám priniesli špíz Valaška pripravený na drevenom uhlí, morčací steak s provensálskym korením, morčacie prsia s dubákovou omáčkou a medailónky z panenskej s brokolicou a mrkvičkou. Jedlá boli pripravené chutne, no zemiakové placky, ktoré sme si dali ako prílohu, boli múkové oveľa viac ako sa patrí, ba zdalo sa nám, že, použijúc športovú terminológiu, zemiaky v nich hrali v oslabení. Čašníčka sa to snažila vysvetliť tým, že keby mali byť presne také aké si ich urobíte doma, potom by to trvalo oveľa dlhšie. (???) Nepochopili sme.

Nespokojný sme boli aj s ponukou šalátového baru s mizerným výberom zeleniny, to isté platí aj o oblohe, ktorá bola vzhľadom na ceny jedál mimoriadne chudobná. Kopček kapusty, mesiačik paradajky, kúsok petržlenovej vňate a plátok citrónu, to je naozaj trochu málo. Na záver sme ochutnali tvarohové pirohy s makom a tvarohové gule so šľahačkou a makom.

Obsluhujúcej čašníčke vo folklórnom habite nemožno nič vážnejšie vytknúť, azda len slabšiu pamäť a tú nevydarenú výhovorku o zemiakových plackách.

Neodpustíme si však výhrady k cenám niektorých produktov v jedálnom a nápojovom lístku. Napríklad za chlieb, ktorý dostanete k predjedlu si účtujú osem korún za jeden krajec, pričom samozrejmosťou by malo byť, že je zakalkulovaný do ceny predjedla. Takisto sa nám zdalo byť prehnaných 50 korún za tretinku nealkoholického piva, ale aj 29 Sk za jednu múčnu zemiakovú placku.

Dojmy z Koliby sme si odnášali zmiešané a tak nám zostáva len konštatovanie, že na Expo ´67, možno vychýrená reštaurácia, upadla po návrate domov do slovenskej šedi a priemernosti.