Zdroj: koláž abn
V pondelok 18. mája uplynie 100 rokov od narodenia Karola Wojtylu, ktorý sa do dejín nezmazateľne zapísal ako pápež Ján Pavol II. Ako v rozhovore pre TASR dodal historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, mnohí ľudia mu hovorili jednoducho "náš pápež".
Aké okolnosti spôsobili, že po tradícii, keď sa pápežmi stávali výlučne Taliani, bol zvolený pápež z Poľska?
Pred Jánom Pavlom II., teda pred rokom 1978, boli za pápeža volení kardináli z veľkých talianskych diecéz. Pôvodne mala táto séria pokračovať aj v osobe kardinála Albina Lucianiho, teda pápeža Jána Pavla I., ktorý však svoj post zastával len 33 dní. Po jeho náhlej smrti začali niektorí rozmýšľať, či je dobré udržiavať túto tradíciu. Vo Vatikáne boli rovnocenné tábory priaznivcov dvoch arcibiskupov a hrozilo, že nikoho nezvolia. V tejto situácii viedenský kardinál a voliteľ Franz König navrhol Poliaka Karola Wojtylu.
Prvá návšteva pápeža v Bratislave:
Prečo práve jeho?
Wojtyla bol veľmi mladý, mal 58 rokov, teda bol jedným z najmladších pápežov a existovala túžba katolícku cirkev omladiť. Ako krakovský arcibiskup sa zúčastnil v roku 1965 na Druhom vatikánskom koncile, mal vtedy len 45 rokov. Dodal veľmi kvalitne napísané podklady, ktoré sa dostali aj do záverečných dokumentov, a tak sa dostal do povedomia ako moderný, ale vo svojom presvedčení konzervatívny duchovný. Postupne sa darilo napĺňať závery Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol veľkou historickou udalosťou v modernizácii cirkvi, ale predsa len to išlo trochu pomaly. Ján Pavol II. bol veľmi vhodný, aby výsledky tohto koncilu uvádzal do praxe. Inak v roku 1948 tiež Wojtyla navštívil známeho stigmatizovaného rehoľníka a vizionára pátra Pia a ten mu vraj predpovedal, že bude zvolený za pápeža.
Hrala v zvolení Karola Wojtylu úlohu aj politika, teda napätie príznačné pre obdobie studenej vojny?
Po Helsinskej konferencii v roku 1975 vatikánski stratégovia – konkrétne Štátny sekretariát – začali uvažovať, že by sa s touto otázkou malo niečo robiť. Komunistické krajiny vrátane Československa podpísali Záverečný akt Helsinskej konferencie, kde sa zaviazali dodržiavať ľudské práva, no nič sa nezmenilo. Napokon aj vznik Charty 77 bol reakciou na to, že naša krajina nedodržiavala záväzky, ktoré podpísala. Existovala teda potreba dať komunistickým štátom impulz, aby sa začali správať demokratickejšie a humánnejšie k svojim občanom a menovite k veriacim. Ján Pavol II. počas druhej svetovej vojny spolupracoval s organizáciou Únia, ktorá pomáhala prenasledovaným Židom. Ako krakovský arcibiskup preukázal odvahu, keď od roku 1959 slúžil polnočné omše v Nowej Hute – v tomto novovybudovanom meste komunisti naschvál nepostavili kostol a Wojtyla otvorene žiadal pred veriacimi, aby bol postavený, čo sa v roku 1977 stalo. Často ho pozývali na stretnutia komunistickí lídri, ale aj tajná služba "Bezpieka" a on na ne otvorene chodil, nebál sa komunikovať. Bol teda vnímaný ako odvážny biskup z komunistickej krajiny. Takéto uvažovanie mohlo zohrať rolu pri voľbe pápeža z východnej Európy.
Katolícka cirkev je prítomná v mnohých končinách sveta – aj takých, pre ktoré osud východnej Európy nemusel byť bytostne dôležitý. Ako si teda vysvetliť, že táto otázka mala pri voľbe Wojtylu zásadný význam?
Tzv. východná politika Vatikánu bola do tej doby neúspešná. Brežnev a ďalší komunistickí lídri cirkev prenasledovali, boli tu vraždy kňazov i laikov, väznenie a ďalšie obmedzenia. Vo Vatikáne vládla frustrácia z toho, že sa situáciu veriacich nedarilo riešiť. Existovala snaha, aby sa podaril krok, ktorý by priniesol výsledky. König ako Rakúšan tiež poznal situáciu svojich susedov, teda Čechov, Slovákov a Maďarov, a určite na to prihliadal.
Druhá návšteva svätého otca na Slovensku:
Podľa historikov Ján Pavol II. zohral významnú rolu pri páde komunizmu. Bolo to tak?
Zvolenie pápeža z východného bloku prijali v Sovietskom zväze aj v Poľsku so značnou dávkou stresu, pretože to nik neočakával. Boli jednoducho v šoku. Ján Pavol II. vyhlásil, že chce navštíviť rodné Poľsko, čo sa v roku 1979 stalo. V rámci svojich apoštolských ciest navštívil priamo Poľsko sedemkrát, spolu až deväťkrát, čo podporilo odvahu a nádej ľudí i opozičných skupín. Už jeho prvá návšteva Poľska v roku 1979 mala zásluhu na vzniku Solidarity v roku 1980. Vďaka kontaktom s poľským disentom a pašovaniu literatúry sa aktivizovali aj slovenskí a českí disidenti. Poľským komunistom a bezpečnostným orgánom to išlo, samozrejme, na nervy, takže robili rôzne akcie, čo potvrdilo aj zatknutie troch pašerákov kníh v roku 1982. Je dokázané, že aj na atentáte, ktorý na pápeža spáchal v roku 1981 Turek Ali Agca, sa podieľali sovietske a bulharské tajné služby. V Poľsku tlak prerástol až do vraždy kňaza Jerzyho Popieluszka v roku 1984. Ján Pavol II., ako som spomenul, mal skúsenosť s fašizmom aj s komunizmom. Poznal režim a vedel jasne formulovať jeho kritiku. Mal tiež vplyv na rokovania v Poľsku v rokoch 1988 a 1989 medzi Solidaritou a komunistickou stranou, z ktorých vzišla prvá nekomunistická vláda.
Ako ste vnímali Jána Pavla II. vy osobne?
Do iných komunistických krajín okrem Poľska sa Ján Pavol II. nedostal, hoci jeho návštevu žiadali aj pútnici na Velehrade v roku 1985. V roku 1987 sme boli v Poľsku počas pápežovej tretej návštevy svojej vlasti. Videl som ho na Jasnej hore v Czestochowej. Ako usporiadateľ som zažil návštevu Jána Pavla II. v apríli 1990 a omšu, ktorú odslúžil vo Vajnoroch. A v roku 2003 som sa spolu s ostatnými Šenkvičanmi vybral do Pezinka, keď tadiaľ Ján Pavol II. prechádzal na svojom "papamobile" počas posledného pobytu na Slovensku. Vnímali sme ho ako "nášho pápeža". Vyjadroval sa k moderným veciam, ktoré nám boli blízke, hovoril nám z duše – o našich problémoch, o mládeži, o viere, o príkoriach komunizmu. Počúval aj iných, viedol dialóg s inými náboženstvami a dával nám ako veriacim signál, že ekuména je pozitívna vec. Mám veľmi rád jeho filozofický smer, ktorý rozpracoval, personalizmus – teda záujem o každého jednotlivca. Každý človek má svoju hodnotu, svoju dôstojnosť, svoj cieľ, je dieťaťom Božím.
Tretia a posledná návšteva Jána Pavla II. u nás:
(TASR)