Dom prežil bombardovanie, rok 1960 nie

Dom, v ktorom sme bývali, mal adresu Krížna ulica 68. Bol to nárožný dom a jeho väčšia časť bola obrátená do ulice Vuka Karadžiča, odkiaľ sa do domu aj vchádzalo.

Dom údajne postavili v roku 1912 a moji rodičia sa tam nasťahovali desať rokov pred mojím narodením, v roku 1922. Dom patril továrnikovi Josefovi Fischerovi, ktorý mal na terajšej Radlinského ulici výrobňu alkoholických nápojov.

V našom dome nebýval ani majiteľ, ani nikto z jeho rodiny. Len na prízemí na nároží mal predajňu, ktorá bola v širokom okolí známa ako „šnapsputika“. Predávali tam aj fľaškové nápoje, ale bol tam aj výčap. Vedľa „šnapsputiky“ smerom k mestu bola mäsiarska predajňa firmy Vaněk, kde podávali aj výbornú držkovú polievku a ovarovicu. Vedľa mal prevádzku holič Rolinek, Čech narodený vo Viedni. Mal aj dvoch zamestnancov, ale často postávali všetci traja bez práce. Zákazníkov bolo málo.

Pri vchode do domu na Ulici V. Karadžiča býval domovník. V dome bolo 12 bytov, väčšinou jednoizbových, len jeden na prvom poschodí bol trojizbový a jeden na druhom poschodí dvojizbový. Tie boli situované na nároží uhlopriečne oproti najstaršej stanici konskej železnice. Do bytov sa vchádzalo z otvorenej pavlače, „gangu“, na strane dvora. V dome bývali menej početné rodiny - nikto nemal viac ako dve deti. Domovník sa staral o čistotu a poriadok. Mal kľúče od povaly a od pivníc, kde bolo uskladnené palivo.

Prášenie kobercov bolo povolené len do desiatej ráno. Po desiatej domovníčka zametala schody a pavlače, raz týždenne ich aj umývala. Domovník dva razy denne zametal chodník a po každom zametaní ho pokropil vodou. V zime musel byť už ráno odhrnutý sneh z celého chodníka a na šírku jednej lopaty od obrubníka musela byť očistená aj vozovka, aby v prípade odmäku mohla voda odtekať do kanalizácie. Policajt to každý deň skontroloval a ak by nebol chodník v poriadku, nasledovala by na mieste pokuta.

Domovník sa staral aj o práčovňu v pivnici. Nájomné sa platilo v hotovosti do banky v budove, kde je reštaurácia Alžbetka. Majiteľ nikdy do domu nechodil. Dom a domovníka pravidelne kontroloval jeho zamestnanec - prokurista firmy.

Do každého bytu bol zavedený vodovod, všade boli liatinové výlevky. Každý byt mal záchod pri pavlači, kúpelne v dome neboli. Doma sa kúpalo v koryte, kto sa chcel sprchovať alebo kúpať vo vani, ten musel navštíviť mestský kúpeľ, takzvaný „Tröpfelbad“ na Kollárovom námestí.

Náš dom prežil bombardovanie Bratislavy, po roku 1960 ho však v súvislosti s prestavbou celej Krížnej ulice, vtedy Steinerovej, zbúrali.

Jozef Morvay
FOTO - archív a Oto Limpus