Zdroj: kk
V zime, počas mesačného splnu, zjavovala sa na Ventúrskej ulici kedysi v 15. storočí nešťastná biela pani. Legenda o nej, zdá sa, je v mnohom dôveryhodná. Ak sa budeme držať iba faktov, zistíme, že záhada ostáva do dnešných dní nevyriešená.
Ako jeden z prvých publikoval krátku správu o Prešporskej bielej panej Elmar von Schwartz, profesor nemeckého jazyka a folklóru na Pazmányho univerzite v Budapešti. Uverejnená bola 22. mája 1927 v Pressburger Zeitung. O pár rokov neskôr, 22. mája 1938, uverejnil novinár a historik Karl Benyovszky príbeh o Bratislavskej bielej panej. V novinách Slovenský hlas opísal príbeh o vdove po majiteľovi domu, ktorým bol Štefan Gmaitl, bývalý, trojnásobný richtár slobodného kráľovského mesta Prešporok. Pútavý dej zrejme vytvoril na základe legendy, ktorá sa po celé generácie prenášala „z otca na syna“. Vychádzal pritom z dostupných faktov a my budeme vychádzať z teórie o tom, že biele panie boli zvyčajne mladé vydaté ženy, ktoré zišli zo sveta neprirodzenou smrťou.
Tento príbeh súvisí s domom, do ktorého dali mešťania v roku 1444 presťahovať mincovňu z radnice po tom, ako im kráľ Žigmund Luxemburský udelil právo raziť mince.
Nejasné je aj to, čo sa stalo s domom neskôr. Známy bratislavský historik Ovidius Faust tvrdil, že: „... dom patril prešporskému obyvateľovi Štefanovi Gmeitlovi, ktorý nezanechal potomkov a tak dom prešiel do vlastníctva kráľa.“ Tým bol vtedy Matej Huňady (epitetum Corvinus mu dal až jeho životopisec Antonio Bonfini), ktorý v budove zriadil Univerzitu Istropolitana (názov Akadémia Istropolitana používali až od 16. storočia).
Spomínaný Karl Benyovszky pritom píše: „Ale ako sa tu prestali raziť mince, tak sa prestala pestovať i veda. Celá budova bola na predaj a kúpil ju starý mládenec Gmaitel.“.
Zdá sa, že dôležité je zistiť niečo o Štefanovi Gmaitlovi. Napríklad, ako zástupca mesta Bratislava sa 6. júna 1446, zúčastnil na voľbe Jána Huňadyho (otca Mateja Huňadyho) za gubernátora. Neskôr, v rokoch 1453, 1458 a 1465 bol richtárom v Prešporku. Mohol byť richtárom človek, ktorý nebol ženatý? Nebolo pravidlom, že mešťanom sa mohol stať len človek, ktorý vykonával nejaké remeslo na pozícii majstra dielne, s čím súviselo vlastníctvo nehnuteľnosti a tiež podmienka vstupu do stavu manželského? Možno, keby sme pátrali v matrikách, našli by sme záznam o sobáši, resp. možno by sme zistili, že sa sobáš neuskutočnil. To by sme však museli prejsť všetky farské záznamy v Prešporku. V každom prípade záhadou ostáva, či budovu na Ventúrskej ulici kúpil Gmaitl predtým, potom, alebo niekedy medzi tým ako bol richtárom. Historici Július Bartl a Hedviga Juráková zhodne tvrdia, že Štefan Gmaitl bol vzdelaný bratislavský richtár a že zomrel v roku 1466.
Väčšina indícii nasvedčuje tomu, že budovu starej mincovne kúpil mešťan Štefan Gmaitl a tiež, že po jeho smrti pripadla kráľovi, pretože Gmaitl nemal dedičov.
Z týchto faktov azda vychádzal Elmar von Schwartz a čiastočne aj Karl Benyovszky. Podľa nich bola tajomnou bielou paňou práve vdova po Štefanovi Gmaitlovi, Irma Daxová, dcéra chudobného rybára. Jedine ona ňou mohla byť aj na základe informácií od historika Frederika Federmayera, ktorý v súpise obyvateľov domu od 16. storočia neuvádza žiadnu bezdetnú vdovu či vdovca. Autor legendy Karl Benyovszky úplne logicky dokresľuje príbeh tým, ako starý Gmaitl prezrádza svojej mladej žene, že v skrini má schované peniaze. Na smrteľnej posteli ju zaprisaháva, aby sa už nikdy nevydala a peniaze aby použila len v prípade núdze. Po jeho smrti mladá vdova Irma veselo organizovala večierky, „išla tanečníkom z ruky do ruky“ a keď sa jej minuli peniaze, spomenula si na tajnú skriňu. Raz večer, na zábave, celá rozhorúčená vybehla na balkón, ovial ju mrazivý vánok, prechladla a o pár dní skonala.
Jej nešťastná duša odvtedy blúdi po dome a za jasných zimných mesačných nocí sa zjavuje na prázdnej Ventúrskej ulici práve vo chvíli, keď v Dóme sv. Martina odbíja zvon polnoc. S krčahom v ruke vraj kráča ku Gmaitlovmu domu, vchádza cez bránu do dvora, krúži okolo studne a keď odbije ďalšia hodina, biela pani z Gmaitlovho dvora zmizne. Už dávno ju však nikto nevidel. Viete prečo, však?
Katarína Králiková, sprievodkyňa dejinami a blogerka
Hlavný zdroj: Benyovský Karl: Bratislavská biela pani (noviny Slovenský hlas, 22. 05. 1938)